Chlapec v čiernom

12

"To som si mohla myslieť!"
Vykríkla som hneď,ako som vyšla z veľkých dverí od našej školy.
Pár ľudí,ktorí ešte fajčili cigarety predtým,ako na dnešný deň úplne opustia areál školy,na mňa pozreli.
No oni neboli tí čo ma zaujali.
Zaujala ma vysoká postava,ako vždy celá v tmavom oblečení,čakajúca pri svojom aute.
Logan.
Vyškieral sa na mňa po celý čas,ako som kráčala k nemu.
Zastala som hneď naproti neho.
"To som ti až tak chýbala?"
"Zľakol som sa predstavy,že mám možnosť spoznať ťa,no nevyužil by som každý jeden deň,ktorý by to šlo."
"Takže mám očakávať,že ma tu budeš každý deň vzorne čakať?"
"To zas nie. Mám samozrejme aj iné záležitosti v živote,no keď budem môcť,budem tu na teba čakávať."
Nemyslela som si,že to spoznávanie vezme až tak vážne.
Aj keď,nesúhlasila som preto aby ma spoznal.
To som len obetovala zato čo chcem ja.
Obetovala som svoj nudný život na spoznanie jeho.
Je to ako detektívka.
On je zločin a ja som detektív,ktorý sa ho snaží vyriešiť.
Alebo ako hádanka.
Presne.
Je ako hádanka.
No ak je ako hádanka,to neuspejem.
Nikdy mi hádanky nešli.
Ale v tejto budem možno úspešná.
"Aj si nasadneš alebo tu len budeš stáť?"
Zas ten jeho otravný tón.
Nemôže byť milý viac ako 10 minút?
Obišla som auto,nasadla na miesto spolujazdca a zapásala sa.
"A ty aj budeš niekedy milší viac ako 10 minút?"
"Keď mi dáš dôvod zlatko,budem."
Normálne mám chuť otvoriť okienko a ovracať chudáčik čistý chodník,z toho ako slizko to povedal.
A aby sa nič zlé,nie len moje zvratky,nedostalo z úst von,bola som ticho a nechala sa unášať tichom,ktoré v aute vládlo.
Keď ma však nebavilo stále sa pozerať len na cestu pred nami,otočila som hlavu doľava a zrak upriamila na Logana.
Z boku vyzeral neodolateľne.
Och,naozaj.
Výrazné lícne kosti,zaťatá sánka,a aj z boku som si mohla všimnúť,ako žmúril hnedé oči na cestu.
Venoval jej úplnú pozornosť.
Akoby si chcel byť istý,že sa nám nič nestane.
No v momente,keď prudko zabočil doprava,som stratila nádej,že mu záleží na tom,ako dnes prídem domov.
Zrazu sme sa ocitli pri roztomilej pizzerii.
Blikajúce logo bolo prvé čo ma zaujalo.
Chýbalo tam totiž jedno písneno z.
Menej vidiaci človek tým pádom z diaľky videl len malý,farebne blikajúci  nápis piza.
No malá,biela budova s veľkými oknami vyzerala útulne.
Vôna,ktorá sa znášala po pizzerii,hneď ako sme vošli dnu,bolo to čo spôsobilo,že moje srdce začalo šťastne tĺcť,a môj doteraz plný žalúdok vysielal hladné signály.
Logan sa usadil do jedného z boxu a ja hneď naproti nemu.
Zatiaľ čo on si prezeral lístok,ktorý bol položený na stole,ja som hneď vedela,akú pizzu si dám.
Jedlo je jediná vec,v ktorej sa viem rýchlo rozhodnúť.
"Už ste si vybrali?"
Pri boxe stála mladá čašníčka,ktorú zjavne jej práca ani kúsok nebavila.
So žuvačkou v ústach,nudným pohľadom,divným postojom,stála,v rukách držala papier a pero na zápis objednávky a čakala,kým povieme čo si dáme.
"Ja vás poprosím syrovú a jednu colu."
Povedal Logan a čašníčke pričom jej nevenoval ani jeden pohľad.
Ja som sa ale milo usmiala,čo s ňou ani kúsok nepohlo.
"Ja si dám salámovú s veľkou dávkou kukurice a pomarančový džús."
Pri tej predstave som sa šťastne usmiala.
Čašníčka bez slova odišla.
Je naozaj milá.
Fakt.
"Taaaaaak čo ťa napadlo zobrať ma práve na pizzu?"
"Viem,že jedlo máš rada. To je jediné čo zatiaľ viem. A tak som vybral pizzu,kto predsa nemá rád pizzu?"
"To je pravda."
"Ale čo ty,prečo si mi dovolila spoznať ťa Hope?"
"Ak mám povedať pravdu,tak neviem. Možno ma len baví doťahovať sa s tebou."
"Tak to sme dvaja."
Žmurkol na mňa.
Sklenené fľašky tresli o stôl a tak sme obaja upriamili pohľad na mladé dievča,ktoré zas, bez slova treslo fľašky aj so slámkami na stôl a odišlo.
"A kde je moja pizza?"
Povedala som smutne,načo Logan len prekrútil očami.
"Hope,neurobia ju za dve minúty."
"To prešli len dve minúty?"
"Áno."
"Môj žalúdok to vníma ako hodinu."
"Preboha,miniem milióny,kým ťa budem spoznávať."
"Prečo?"
"Však si stále hladná."
"To nie je pravda."
Oduto som povedala a ruky si založila na prsia.
"Skoro si ma udupala,keď si vtedy čakala v rade na jedlo."
V mysli som si spomenula na deň,kedy som sa s Loganom stretla prvýkrát.
"Bolo to nechtiac."
"Samozrejme."
Chcela som namietať,hádať sa s ním,všetko možné,no predo mňa bol položený tanier so salámovou pizzou,to ma umlčalo.
Aj moje myšlienky.

Prázdny tanier,môj plný žalúdok,potvrdil  moju spokojnosť.
"Najlepšia pizza,akú som kedy jedla."
"Tomu ver."
"Z kade to tu poznáš? V tejto štvrti som ešte nebola."
"Chodím sem s mamou,bývame neďaleko."
Len som chápavo kývla hlavou.
"Hope?"
"Logan?"
"Môžem sa ťa opýtať pár otázok?"
"Môžeš,ak môžem aj ja."
"Ak budú vhodné,odpoviem ti."
"Dobre. Začni."
Nadýchol sa a spustil.
"Obľúbená farba?"
"Čierna,tvoja?"
Spýtavo zdvihol obočie,no bol ticho.
"Biela."
"Však nosíš stále čiernu."
"Ty si ma prezeráš!"
Povedal žartovne.
"Aj keby som slepá,všimla by som si ťa medzi davom. Si iný."
"Keby si slepá,všetko by pre teba bolo čierne."
"Ešte nejaké otázky?"
"Nie,na dnes stačilo."
Čo?
Však sa opýtal jednu otázku.
Ja mu naozaj nerozumiem.