Chlapec v čiernom

19

"Lucas,uvedomuješ si,že je sobota?"
Rozospato zavrčím do telefónu,ktorý ledva dokážem udržať v rukách.
"Áno Hope,uvedomujem si,aký je dnes deň."
"A uvedomuješ si aj,že je len sedem hodín? Neviem,ako ty,no ja v sobotu o siedmej ešte slintám do vankúša,pri sne s Johnny Deppom,keď mal takých 18 rokov."
"Hope musíš byť na tom sexuálne veľmi zle,keď v snoch meníš starších pánov do ich mladého veku."
Z hlboka som sa nadýchla,snažiac nepovedať mu nič neslušné.
Ako môže povedať,že Johnny Depp je postarší pán?!
Veď vyzerá výborne.
"Radšej mi povedz dôvod tvojho telefonátu,prosím ťa."
"To je téma,ktorá je vhodná na rozoberanie pri šálke čaju."
"Tak,kde a kedy sa stretneme?"
"Hope,asi si zabudla,ale ja som na vozíku,bolo by od teba šľachtné,keby si prišla po mňa. Niekto ma do tej kaviarne odtlačiť musí."
"Prepáč,tak kam mám prísť?"
"Pošlem ti adresu do správy,ahoj."

A tak,keď mi esemeskou prišla adresa aj čas od Lucasa,pozbierala som sa z postele.
O siedmej ráno.
V sobotu.
Prichystala som sa a s prázdnym žalúdkom sa pobrala do kuchyne.
"Čo ťa donútilo vstať v sobotu tak skoro?"
Otec,ktorý vyžiera potajomky chladničku,kým mama nepríde z obchodu,ako každú sobotu,na mňa upiera zvedavý pohľad.
"Volal mi kamarát."
"Ten,s ktorým teraz stále niekde chodíš?"
S tanierom plným jedla som si sadla za stôl.
"Nie,s jeho kamarátom,ktorý je na vozíku."
"To ma mrzí."
"Aj mňa oci,podľa mňa si to ten chlapec nezaslúži."
"To je tak dievčatko moje,zlé veci sa dejú dobrým ľudom."
Len som prikývla hlavou a pustila sa do raňajok.

Po raňajkách,keď som si bola istá,že hladná už vôbec nie som,som sa rozhodla pomaly ísť po Lucasa.
Slúchadla,ktoré som našla pod posteľou som si vopchala do uší a zapla hudbu.
20 minút som prechádzala rôznymi ulicami až som prišla na tú,ktorú som hľadala.
Dom,ktorý bol postavený hneď oproti mňa mal krásny trávnik,perfektne zasadené kvety a všade naokolo bolo čisto.
Tak čisto až som sa bála stúpiť na chodník,ktorý viedol k dverám.
Nakoniec som sa odhodlala a pobrala sa k dverám.
Zaklopala som.
Z domu bolo počuť tlmené zvuky,ktoré sa zmenili v momente,kedy sa dvere od domu otvorili.
Predo mnou na vozíku sedel Lucas.
"Môžeme?"
Opýtala som sa s úsmevom na perách,načo on prikývol.
Lucasov otec,ktorý je mimochodom milý pán, mi pomohol s Lucasom.
Tak sme kráčali do blízkej kaviarne,kde Lucas rád chodí.

Popravde,v tejto kaviarni to vyzeralo viac luxusnejšie.
Nie,ako v kaviarni,kde pracuje Amy.
Celá atmosféra tu bola taká luxusná.
Až ma to na chvíľu desilo.
Upokojil na len nápojový lístok,v ktorom sa písalo,že robia aj karamelovú čokoládu.
Keď prišla čašníčka,krásne oblečená,ja som si objednala čokoládu a Lucas zelený čaj.
Vraj jeho obľúbený.
"Logan bude mať o týždeň narodeniny,preto som ťa sem zavolal. Chcel by som mu usporiadať oslavu,som však pripútaný k vozíku,kde som neschopný niečo urobiť. A osoba,ktorá je najbližsie mne aj Loganovi si ty. Chcel som,či by si mi s tým pomohla."
Ani som nevedela,že Logan bude mať narodeniny.
Preboha.
Ako sa o neho zaujímam?
A čo darček?
Ani neviem čo má rád.
Čo mu chýba.
"Pomôžem ti rada Lucas ak mi ty povieš čo by Logan na narodeniny chcel."
"To čo by on chcel Hope mu ani ja,ani ty dať nemôžeme."
"A to je?"
"Stroj času."
Prstom prechádzal po okraji šálky,pohľad mu ostal smutný.
Spomenul si nato.
Spomenul si na noc,ktorá zanechala jazvy na ich telách.
"Nemal by si sa už kvôli tomu trápiť. Je to minulosť Lucas,ani jeden z vás nemôže zato,že sa to stalo. Len sa do seba nezačni kvôli tomu uzatvárať, ako Logan."
"Práve to ma štve,práve to,ako jasne na ňom,každý jeden deň vidím,čo to s ním urobilo. Zabíja ma,že ho vidím ako padá do temnoty. Zabíja ma to ešte viac,ako to,že som na vozíku."

Toto sú momenty,kedy si uvedomím,aké silné je priateľstvo týchto dvoch chlapcov so zlomenými dušami.
Ich duše krvácajú,keď každý deň vidia,čo v nich spoločná minulosť nechala.
Ale umierajú,keď vidia,ako sa ten druhý kvôli tomu trápi.