Chlapec v čiernom

11

"15:00 v parku,ty vieš,kde."
V podstate si nie som istá,kde.
Je jasné,že v meste máme len jeden park,no je tak veľký,že mi príde ako Labyrint.
Odkedy som sa v ňom ako malé, nevinné dievčatko stratila,nechodím tam.
Som schopná stratiť sa aj teraz.
Presne ako raz na hodine telesnej.
Hah,to je príbeh.
Náš nový učiteľ telesnej nás zobral behať kilometer a pol,ako sa každý rok chodí behávať.
Ale!
Zobral nás behať inou trasou ako obvykle.
Zobral nás do lesa.
A to značí čo?
Presne tak.
Ja,Hope,som sa s dvoma spolužiačkami stratila uprosted stromov,ktoré boli úplné rovnaké.
Dokonca aj cestičky,ktorými sme sa túlali sa zdali také isté.
A keď sme sa našťastie po 22 minútach vrátili,učiteľ nám povedal,že nezažil ešte nikoho,kto by tak dlho bežal takú krátku trasu.
Ten magor sa o nás ani kus nebál!
Ale poďme k veci.
Esemeska,ktorá mi mimochodom prišla o pol druhej,mi pomohla spomenúť si na včerajšiu dohodu.
Hlavne nato čo sa stane ak prehrám.
Stavila som sa s chlapcom,o ktorom nič neviem o niečo,čo tiež neviem čo bude.
Múdra Hope.
A tak moje nohy už 15 minút kráčaju smerom,ktorým sa dostanem z domu až k parku,kde budem hľadať miesto,kde sa máme stretnúť.
Park ma tri vchody,a tak keď stojím pred jedným z tých troch,premýšľam,ktorý by bol ten správny.
V hlave som si spomenula na deň,kedy som šla chodníkom smerujúcim od školy,pri jednom z vchodov do parku som ich stretla.
Tak som sa zvrtla,obišla si polku parku z vonkajšej strany-pre istotu,a namierila si to dnu až pri vchode,ktorý bol,našťastie pre mňa,správny.
Neďaleko mňa,na jednej z mnohých lavičiek tu,sedel hnedovlasý chlapec a pri ňom na vozíku ďalší chlapec.
Lucas.
Lucas sa na niečom smial,na niečom čo vysvetľoval,no Logan ho len zaujato pozoroval a načúval jeho slovám.
Mohla som na ňom vidieť ako mu na jeho najlepšom kamarátovi záleží.
Naozaj záleží.
Keď som si už prišla ako dáky uchylák,ktorý sleduje dvoch kamarátov a nevie sa rozhodnúť,ktorého z nich večer znásilní skôr,pobrala som sa k nim.
"Čaute chlapci."
"Ahoooj Hope."
"Meškáš."
Pozdrav od vysmiateho Lucasa ma potešil viac než slovo,ktoré hnusne venoval Logan mne.
"Len 5 minút."
"A čo,meškáš."
"Nevšímaj si ho Hope,je to magor."
Zasmial sa Lucas.

Prvo sme len tak sedeli na lavičke.
Lucas hovoril samé historky,doteraz nechápem ako ich mohol všetky prežiť,keď je na vozíku.
Z toho čo povedal je na ňom tri roky.
Nie je to veľa nato aby nemohol nič prežiť,no má 19 rokov.
Od 16 je na vozíku a prežil veci,ktoré som ja neprežila a to mám celý život zdravé nohy.
Čo sa týka Logana,ten je celý čas ticho,párkrát niečo povie,no udržiava si vážnu tvár.
Viem,že to robí naschvál.
Chce vyhrať.
Občas na ňom vidím ako rád by sa zasmial nad tým čo Lucas hovorí.
No potom mu akoby hlavou prebehne spomienka z našej stávky a náznak smiechu zmizne.
"Čo poviete na pizzu?"
S otázkou položenou pre oboch som na nich vrhla pohľad,no najviac ma zaujímalo ako sa zatvári Logan.
Lucas celý šťastný súhlasil,no Logan sa s tichým môže byť postavil na nohy,chytil vozík a svojho kamárata začal tlačiť.
Je tak nudný!
Zadkom som ho odstrčila preč od vozíka,chytila ho ja a so smiechom som sa rozbehla po chodníku.
Smiech sa ozýval po celom parku.
Zadychčaná som zastavila niekde,naozaj neviem kde,keď som za nami počula dupot.
Logan.
Je ako slon.
"Ty si bláznivá ženská!"
Zastal a lapal po dychu.
"Skoro ste zrazilu starú pani,ktorá ledva teraz chodila normálne. Viete čo by sa stalo keby ste tým vozíkom narazili do nej?"
"Nabrali by sme ju a ja by som na sebe cítil konečne nejaký poriadny zadok?"
Presne toto bol moment,kedy sme všetci traja vybuchli do obrovského smiechu.
Všetkým nám po mysli šlo len jediné.
Lucas,ktorému na nohách sedí stará,nič netušiaca pani,no aspoň Lucas by bol rád z nejakého dobrého zadočku.
Zrazu jeden smiech utíchol.
Logan.
Vystrela som sa a s úsmevom na perách som na neho pozrela.
Uvedomil si to.
Uvedomil si,že nedokázal byť vážny.
Že nie je až taký vážny.
Prehral.
No prehrala som aj ja.
Pretože som nepočula jeho smiech,ktorý mi uviazol v hlave ako nejaký hlavolam ,o ktorom neustále premýšľam.
A tak bol Lucas jediný,ktorý sa smial.
No prešlo to aj jeho v momente,ako si všimol pohľady medzi mnou a Loganom.
"Ľudia,čo tá pizza?"
"Vlastne,dal by som si len zmrzlinu."
Odpovedal tvrdo Logan a bez našich súhlasov odišel k neďalekému stánku so zmrzlinou.
"Lucas?"
"Hope?"
"Prečo je Logan taký?"
"Aký?"
"Taký vážny a necitlivý."
"Čo prosím?"
"Však vidíš ako sa správa."
"To len kvôli tej stávke,ktorú s tebou uzatvoril."
"Vedela som to!"
"Chce vyhrať. Vždy musí vyhrať. A táto stávka pre neho veľa znamenala. Sám neviem prečo,tak sa ma to ani nepýtaj. Len viem,že ju vyhrať chcel. Inak by zo seba nerobil niečo čo nie je."
"Niečo čo nie je?"
"On nie je zlý Hope,skôr naopak. Nikdy som nemal lepšieho kamaráta ako je on."
Zamyslená som sa zapozerala na Logana,ktorý v rukách držal tri kornútky so zmrzlinou a blížil sa k nám.
Nevyzerá ako niekto zlý.
To má Lucas pravdu.
Tak,kto potom je?

Všetci traja úplne špinavý -ešteže je tma,odchádzame smerom von z parku.
Ja stranou hore a Lucas s Loganom na parkovisko,hneď vedľa parku.
Podídem k Lucasovi,chcem ho objať,no ten si ma hneď stiahne k sebe na vozík a začne ma dusiť.
Nie,nie doslova.
Len jeho objatie je také dusivé.
"Konečne nejaký poriadny zadok!"
Zo smiechom sa postavím na nohy a pozriem na Logana,ktorý mi ale nevenuje pohľad.
"Logan?"
"Hm?"
"Poď na chvíľu mimo."
Logan pozrie na Lucasa,ktorý len prikývne hlavou na znak súhlasu.
A tak sa vyberie za mnou.
"Čo je?"
"Ohľadom tej stávky..."
"Viem,prehral som."
"Nie,vlastne nie."
"Ale veď nebol som vážny."
"Vyhral si,tak čo bolo to čo si chcel."
"Hope ale ja som nevyhral."
"Preboha Logan,čo bolo to čo si chcel?!"
"Chcel som ťa spoznať Hope."
Povedal,no mne to vybilo dych.
Vyrazilo srdce z hrude.
Myslela som si,že to bude niečo hlúpe.
Ale nebolo.
"Platí. Môžeš ma spoznať Logan."