Chlapec v čiernom

23

"Ty si naozaj myslíš,že ti toto dovolíme?"
"Dúfala som v to."
Zúfalo pozriem do tváre mojej mami.
"Oci,ty sám si v mojom veku cestoval,musíš to chápať."
Radšej budem presviedčať svojho otca než mamu.
Ten mi viac povolí.
"Zlatíčko,vieš,že s týmto nápadom súhlasím. Asi som blázon,ale som zato,aby si spoznala svet v mladom veku,vo veku kedy by si si mala užívať. Ale odísť len kvôli nejakému chlapcovi? A čo škola?"
"Ja viem,ja viem. Školu som domyslela. Tú môžem kľudne dorobiť externe. Nie je to len kvôli nemu,naozaj. Milujem fotenie,chcem objavovať a fotiť to čo objavím. A to,že budem cestovať s ním? To je len bonus,ktorý k tomu budem mať. Myslíte si,že som mladá nato,aby som sa zamilovala tak veľmi,že by som odišla. Som mladá,áno,ale ja toho chlapca milujem tak veľmi,že nedovolím,aby mi tu nechal len jeho srdce a odišiel utrápený bez neho. Nedovolím,aby odišiel od strašnej minulosti do budúcnosti,kde sa bude trápiť tým,že mi ublížil. Chcem aby bol šťastný. Chcem byť štastná s ním. Nejdeme sa zobrať a mať deti. Ideme cestovať,kedykoľvek sa môžem vrátiť. No jediné čo chcem teraz je spoznávať svet s človekom,ktorého milujem."
Celý čas som sa pozerala do očí mojich rodičov.
Uvedomila som si,ako veľmi ho milujem.
Milujem ho tak moc,že by som spravila všetko preto,aby som bola s ním.
Všetko.
Mamka sa roztrasene postavila zo stoličky a podišla ku mne.
Do rúk si nežne zobrala moju tvár a venovala mi bozk na čelo.
"Ak je toto to jediné čo si práve teraz želáš,nemôžem ťa držať v klietke a nechať ťa trpieť. Len mi sľúb,ak by sa niečo stalo,vrátiš sa domov,dobre?"
Radostne som objala mamku.
So slzami v očiach ma pustila z objatia .
"Teraz sa bež pobaliť."
Popohnal ma otec,no zbytočne.
"No viete ja už som pobalená."
Nevinne som sa usmiala na oboch rodičov,načo sa začali smiať.
"Ty si vedela,že ťa necháme odísť?"
"Tak trochu som to tušila."
Vycerila som zuby a rýchlo vybehla po kufre.

"Si si istý,že ešte neodišiel?"
Spýtam sa do telefónu cestou k Loganovmu bytu.
"Však som v jeho kúpelni."
"Ty si u neho?"
"Prišiel som sa rozlúčiť."
"Okey,tak ho zdrž."
Poviem predtým,ako zložím telefón a netrpezlivo klepkám prstami po nohách.

S dvoma kuframi na kolieskach sa predieram popri panelákoch až k tomu úplne známemu.
Môj krok sa zrýchli pri pohľade na auto,ktoré je zaparkované pred vchodom.
Logan stojí pri kufri a balí do neho svoje veci.
Tisne ma pri srdci,keď mi hlavou prebehne predstava,ako odchádza sám a necháva ma tu.
"Hope?"
Spýta sa prekvapene Logan,keď som pri ňom blízko.
"Prečo tu máš kufre?"
Spýta sa zas,no podíde ku mne blízko.
Kufre pustím na zem a objímem ho.
Silno.
Tak silno ako ho milujem.
"Logan,vieš,že ťa milujem áno?"
Poviem blízko jeho pier,načo ublížene prikývne.
"Tak potom chápeš,že nemôžem dovoliť,aby si odišiel bezo mňa."
"Hope,to nemôžem dovoliť."
"Logan počúvaj ma,áno?"
Chytím jeho tvár do rúk,čo ho prinúti pozerať sa mi rovno do očí.
"Nezaujíma ma či mi to dovolíš. Ja s tebou pôjdem,pretože ťa milujem. Ale nemilujem ťa tak,ako sa milujú normálny ľudia. Milujem ťa úplne výnimočným spôsobom,tak ako nikto iný milovať nevie. Nemôžem ťa opustiť,nemôžem dovoliť,aby si trpel,keď chceš pred bolesťou odísť.
Chcem s tebou prežiť každú jednú chvíľu,ktorú sa budeme milovať. Chcem využiť všetky chvíle s tebou,rozumieš? Pretože ťa milujem Logan. Milujem ťa tak moc,ako nikoho iného."
Dopovedala som a prstom utrela slzy,ktoré sa drali Loganovi z očí.
"Milujem ťa tak zasrane moc Hope,že by som ti nedokázal zakázať odísť. Pretože to sám nechcem. Všetky dobrodružtvá,ktoré nás vo svete čakajú chcem zažiť jedine s tebou."
Dohovoril a svoje pery priložil na tie moje.
Sadli k sebe ako skladačka.
Ako dve pólky,ktoré k sebe patria.
Navždy.

Všetkým Vám prajem krásne a Veselé Vianoce,ľúbim vás.❤