Chlapec v čiernom

14

"To chceš celý čas stáť tu vonku alebo pôjdeme aj dnu,sadneme si a budeme nasávať hudbu?"
Pravdu povediac neuvedomila som si,že stojím na mieste,očami sledujem svietiace logo baru.
Silnejšie som v rukách zovrela taštičku,kde sa nachádza foťák a prešla k Loganovi.
Ten zatlačil do ťažkých dverí a ja som mohla započuť brnkanie na gitaru a iné hudobné tóny,ktoré milujem.
Sadli sme si za voľný stôl-nikdy by som nepovedala,že tu môže byť tak veľa mladých ľudí.
Bol blízko malého pódia na ktorom sa práve pripravovala nejaká skupina chlapcov.
Čo ma ale prekvapilo bol moment,kedy chlapec stojaci pri mikrofóne pozrel presne naším smerom,keď zbadal Logana,usmial sa a zakýval,načo mu Logan s úškrnom odkýval.
S radosťou nie len v očiach ale v celom tele som si sadla na pohodlné čierne kreslo.
Som tu možno 10 minút aj s cestou a už to tu začínam milovať,to ani nezačali hrať.
Úsmev,ktorý vládol na mojej tvári sa zväčšil v momente,ako mladý gitarista  svojimi čarovnými prstami začal hrať.
Keď už burácali miestnosť aj bubny a spevák začal spievať moju obľúbenú pesničku od skupiny The Neighbourhood,srdce mi šlo vyskočiť z hrude.
"Nechceš to zdokumentovať?"
Spýtal sa ma kričiac Logan.
Rýchlo som vybrala foťák z taštičky,zapla ho a s úsmevom na perách som začala fotiť.
Cítila som sa ako doma.
Ako keby tento bar bol mojím domovom.
Miestom,kde moje srdce,duša aj telo vedia odpočívať.
Musela som si tento moment zapamätať,no nie len na foťáku ale aj v hlave.
Chcela som mať navždy pohľad na malé pódium,kde vystupovali mladí,na hudbu nadaní chalani,ktorí dokonca hrali piesne od mojej obľúbenej kapely.
Chcela som si uchovať pohľad na Logana,ktorý uvoľnene sedel v kresle akoby aj on bol doma.
Ako nasával hudbu.
A tak som zas zapla foťák,ktorý po dnešnom dni bude mať plnú pamäť,zamerala som na Logana sediaceho naproti mne v tiež čiernom kresle a cvakla som ho.
Tešila som sa z fotky,ktorá sa mi podarila.
Zachytila som moment,ktorý je u Logana ťažko spozorovať.
Moment kedy je šťastný.
Kedy je uvoľnený.
Ale ako sa hovorí,nič netrvá dlho,tak po hodine odchádzame z baru,v ktorom som našla druhý domov.
Vonku je už poriadna tma a o zime ani nehovorím.
Preto len v mikine rýchlo utekám k autu,ktorým sme sem prišli.
Je mi to ale úplne na nič kedže Logan si vykračuje akoby bol na pláži.
Keď ale konečne príde k autu a otvorí ho,bleskovo nasadnem dnu a snažím sa kus zahriať.
Aj cestou späť ku mne domov je v aute ticho.
Aj ja,aj Logan si chceme pripomenúť a nechať uležať v hlave dnešný deň.
Dnešné spoznávanie.
Neviem o akú taktiku spoznávania mu ide ale darí sa mu to.
Nemusí mi o sebe ani rozprávať a mám šancu spoznať ho.
Miluje hudbu.
Tak ako ja.
Hudba je pre jeho dušu domovom,v ktorom sa cíti voľne.
Keď zastavíme pred mojím domom,zostanem sedieť.
Chcem sa zavďačiť za dnešný deň.
"Ďakujem za dnešok,bolo to naozaj super."
"Za nič,nevedel som,že počúvaš The Neighbourhood."
Skonštatoval.
"Nepýtal si sa."
"A aj tak som to zistil."
"Áno,to áno."
"Ukáž mi fotky."
Pozrela som na neho s domnienkou,že to nemyslí vážne,ale myslel.
V očiach sa mu zračil záujem,tak som s úsmevom vytiahla foťák.
Ukázala som mu každú jednu fotku až sme prišli k tej na ktorej je on.
"Ty si ma odfotila."
"Áno,bol to pekný moment."
"Aký moment?"
"Keď si bol šťastný."
Ostal na mňa vyjavene pozerať,nič nepovedal.
Len sedel,ruky mal pri tele,očami skúmal moje oči a nič nepovedal.
"Kam pôjdeme nabudúce?"
"Uvidím pri ďalšej otázke."
Vedela som,že pôjdeme niekam,kde to bude pasovať s mojou odpoveďou na jeho ďalšiu otázku ale nechcela som to tak.
Chcela som spoznať aj ja jeho.
"Rada by som šla aj niekde,kde to máš rád ty,niekde,kde to pre teba niečo znamená."
Veľavýznamne som sa na neho usmiala,zobrala foťák a s posledným pohľadom na jeho auto som odišla do domu,kde ma čakali otázky od Jasona.