Chlapec v čiernom

9

"Ten chlapec je riadny zradca!" 
Telefón,ktorý momentálne držím pri mojom pravom uchu musím o pár kilometrov vzdialiť.
"Amy, o chvíľu vychádzam zo školy a hneď idem za tebou do kaviarne,musíme to preberať teraz? A hlavne,prebrali sme to už včera večer." 
Unavene poviem do telefónu,no Amy to naštve ešte viac.
Nemala by som byť práve ja tá naštvaná?
"Neprebrali sme to vôbec pretože si mi to nedovolila vysvetliť. Chrlili  z teba vulgarizmy na moju osobu jedna radosť." 
"Pretože nemáš právo dávať moje číslo jemu,ani komukoľvek inému."
Akonáhle si všimnem ako nahlas tu vykrikujem po celej chodbe,stíšim sa.
"A hlavne,nie je moja chyba,že môj brat mi nedal pokoj."
Áno.
Akonáhle som včera vkročila do domu,ktorý obývam odkedy som sa narodila,môj brat mi nedal pokoj s otravnými otázkami s kým som to tam bola,čo s ním mám a prečo som mu o ňom predtým nič nepovedala.
A tak či som chcela alebo nie,musela som mu porozprávať príbeh ako som stretla Logana.
Logan.
Typovala by som úplne iné meno,ako napríklad Jack,William,James,Alex ale Logan by ma nikdy nenapadlo.
Možno si to beriem tak len ja,no,keď som si doma párkrát,naozaj len párkrát zopakovala jeho meno, uvedomila som si ako k nemu pasuje.
Ako nejaký kúsok skladačky.
Úplne presne zapadá k nemu celému.
Uvedomila som si,že absolútne nevnímam čo mi Amy rozpráva. 
Rýchlo som sa vrátila do reality a snažila sa dostať do témy,ktorú pri mojej neprítomnosti začala.
"Nedal mi vôbec pokoj,stále sa len na niečo vypytoval,jasné,že ohľadom teba a ten jeho kukuč ma tak očaril a zhypnotizoval,že moje ústa mu hneď odpovedali na všetky otázky,ktoré chcel. Aj keď nebolo ich nejak veľa. Teda nebolo ich veľa ak počítam otázky,ktoré kládol na moju osobu. Hope, nikdy by som nechcela aby ti niekto ublížil. Ak ti náhodou nejak ubližuje alebo čo tak mi to povedz  a ja si to s ním vyriešim.Ja..." 
"Dobre Amy, stačí. Vysvetlíš mi to potom, už musím končiť."
Akonáhle som dopovedala posledné slovo,vypla som hovor a telefón odložila do vrecka bundy.
Otvorím tažké dvere a vyjdem na čistý vzduch.
Zhlboka sa nadýchnem a nohami rýchlo prebehnem dole schodami na chodník,ktorý ma dostane čo najďalej od tejto budovy až do zajtrajšieho dňa.
Moju chuť vrátiť sa späť do tej budovy hrôzy mi spôsobí osoba stojaca neďaleko školy.
Zabudla som,že to sprosté teľa mu povedalo,kde chodím do školy.
A tak som sa hlboko nadýchla a plná komentárov som sa pobrala za ním.
On tam len stál,znova v čiernych nohaviciach a čiernom tričku,na ktorom má prehodenú čiernu koženú bundu.
Chcela by som vidieť jeho šatník!
"Sleduješ ma?"
Spýtam sa hneď ako k nemu prídem.
"Nie."
"A čo tu robíš?"
"Čakal som na teba."
"Prečo?"
"Chcel som ťa niekde zobrať."
"Budem ti musieť skaziť plány,no ja už niečo mám."
"Čo?"
"Idem do kaviarne."
"Tak pôjdem s tebou."
"To nemusíš."
"Nečakal som tu dve hodiny aby som po tom,ako mi povieš,že ideš sedieť sama do kaviarne,šiel domov."
"Nikto ťa neprosil o to aby si tu na mňa čakal."
"Netvár sa,že nie si rada."
"V podstate mi to je jedno."
"Tak ti potom môže byť jedno aj to,že pôjdem do kaviarne s tebou."
Je tak otravný!
A neodbytný!
A Egoistický!
A Namyslený!
Keby mám o ňom napísať,nevedela by som nájsť nič pozitívne.
"Tvoje mlčanie beriem ako súhlas,tak poďme."
Zatlieskal a pobral sa niekde,neviem kde,no je to iným smerom.
Zmätene stojím na strede chodníka a pozerám na jeho postavu odchádzajúcu niekde do ďaleka.
Otočí sa a nechápavo na mňa pozrie,akoby nevedel prečo tam len tak stojím a pozerám na neho tak zmätene.
"Čo tam tak stojíš?"
"Kaviareň je tým smerom."
Ukážem na úplne iný smer než ktorým on kráča.
"Ale my pôjdeme autom."
On zas ukáže na parkovisko,kde vedľa seba parkuje mnoho áut.
Vyberie sa k jednému z nich a ja kráčam  za ním.
Keď som blízko,nastúpi na miesto vodiča,zatiaľ čo ja nastúpim na miesto spolujazdca.
Ticho,ktoré tu prevláda,je ešte horšie pri hudbe,ktorá tu znie.
Najradšej by som vypla celé rádio,no vzhľadom nato,že to auto nie je moje, len sedím a čakám na moment,kedy môžem opustiť auto.
A tak,keď zaparkuje blízko kaviarne,rýchlo vyštartujem von,načo sa potknem a skoro ma tresne o zem.
Našťastie si udržím ako takú rovnováhu a  akoby sa nič nestalo,prejdem  na chodník,kde čakám Logana.
Keď sa objaví vedľa mňa,kráčame ku kaviarni,kde mi podrží dvere a ja vojdem dnu spolu s ním načo Amy,ktorá v rukách drží šálky s kávou,zrazu šálky pustí čo spôsobí,že sa šálky rozbijú a káva vyleje.
No hlavne celá kaviareň upiera pozornosť na nás.
"Toto sa mi snáď sníva."