Zákerná Hra [z.m.] ✔

šiesta kapitola 1/2

Ráno som sa zobudila príliš skoro. Za oknom bola ešte tma, no pomaly vychádzalo slnko. Mala som čas pozrieť si mobil, ktorý mi dal Zayn. Sadla som si opierajúc sa chrbtom o vankúše, ktoré boli za mnou. Bolo mi príjemne. Vzala som mobil zo stolíka a odomkla ho. Hľadala som nejaké hry, ale žiadne neboli. Vzdychla som si. Potom mi napadlo, že by som niekomu známemu napísala. Napríklad mojej najlepšej kamarátke. Jej číslo som vedela naspamäť. Napísala som ho a začala písať správu.

Ja:
- Ahoj, Bell. To som ja, Diana. Prepáč, že som sa ti neozvala, ale nemohla som. Nemala som pri sebe mobil. Asi sa pýtaš prečo...No, je to dlhý príbeh a nechcem, aby si niekomu povedala o tom, že som ti napísala. Nehľadajte ma, bude to najlepšie. Nechcem, aby vám ublížil môj únosca. S láskou Diana. xoxo

Poslala som jej krátku a výstižnú správu a premýšľala som. Urobila som správnu vec, no moja myseľ mi vravela presný opak. Ani neviem, aké budú následky. Pár minút už prešlo, ale nič sa nestalo. Ani neodpísala. Vzdychla som si a ešte si ľahla. Ale nedokázala som zažmúriť oči. Tak som iba ležala na chrbte a počúvala to ticho. Pozrela som sa na hodinky, ručičky na nich ukazovali pol deviatej. Započula som kroky. Tie zastali pred mojimi dverami, ktoré sa otvorili. Naskytol sa mi pohľad na Zayna a jeho tvár nasiaknutú hnevom. Začala som sa ho báť. Vstúpil dovnútra a zatvoril za sebou dvere. Bol ku mne otočený, ale počula som, ako zhlboka dýcha.

Otočil sa ku mne, bez zmeny svojho výrazu. Spojila som svoje kolená a schovala v nich hlavu. Bála som sa naňho pozrieť. Ani som ho dobre nepoznala. Prehovoril svojim chrapľavým hlasom, v ktorom som cítila hnev. Prešla mnou triaška.

,,Myslíš, že som sprostý, došľaka," zanadával. Počula som, ako sa ku mne blíži. Jeho kroky zastali pri mojom tele a bolestivo ma chytil za vlasy. Surovo mi zdvihol hlavu, a tak ma prinútil pozrieť sa na naňho. Jeho hnedé oči boli také tmavé, až som sa v nich strácala. Potiahol ma za vlasy a ja som napla sánku od bolesti. Nechcela som vykríknuť. Bolelo ma to, áno, ale chcela som byť odvážna a nebáť sa ho.

,,Pýtal som sa ťa! Tak odpovedaj," zavrčal pred mojou tvárou.

,,Neviem o čom hovoríš," zašepkala som. Zažmúril oči a ešte silnejšie ma schmatol za vlasy. Vydala som zo seba bolestný ston.

,,Tak nevieš o čom hovorím?! Nevieš! Tak ti to ukážem! Postav sa," prikázal mi. Pustil mi vlasy a odstúpil odo mňa. Preglgla som hrču v krku a pomaly vstala.

,,Rýchlejšie by sa to nedalo?!"

Vstala som a urobila pár krokov k nemu. Chytil mi zápästie a surovo ma začal ťahať k dverám. Vyšli sme z mojej izby, ani ju nezatvoril. Kráčali sme po chodbe, ktorú som veľmi dobre poznala. Tadiaľ som išla prvýkrát, keď sme vyšli z pivnice.

‚,Nie. Nie. Ja tam nechcem ísť. Nie!"

Začala som sa brániť a ťahala sa späť. Chcela som sa vrátiť do izby a ostať v teplej posteli. Mala som na sebe iba pyžamo. Bola mi zima. Zayn zavrčal a silnejšie ma chytil za zápästie. Strašne ma to pálilo, ale naďalej som sa bránila. Vošli sme do miestnosti, v ktorej boli dvere vedúce do pivnice. Pred dverami stáli tí istí dvaja strážcovia ako predtým. Venovali Zaynovi a mne pohľad, ktorý naznačoval ľútosť.

,,Otvorte dvere!" prikázal im. Blondiak sa otočil k dverám a otvoril ich. Bola som od dverí síce dva metre, ale cítila som ten chlad, ktorý viedol z pivnice.

,,Nie, prosím. Nechcem tam ísť. Prosím. Zľutuj sa nado mnou, prosím..." začala som plakať a odprosovať sa. Slzy zúfalstva mi tiekli po tvári. Ignoroval moje prosíkanie a ťahal ma do pivnice. Začala som nariekať.

,,Nie, prosím. Urobím čokoľvek. Prosím," naďalej som ho prosila.

Kráčali sme po schodoch až dole, bola mi strašná zima. Triasla som sa po celom tele. Jeho kroky viedli chodbou, po ktorej som išla vtedy, keď ma odviedol hore. Bolo tu strašne chladno. Moje kroky za ním boli pomalé a zakaždým, keď som spomalila, potiahol ma. Zastali sme pred neznámymi dverami. Zayn vytiahol kľúčik a otvoril dvere. Vypúlila som oči, keď som uvidela drevený stôl a na stenách rôzne nože a biče. Teraz som sa naozaj bála a bránila sa.

,,Pusti ma, prosím ťa. Naozaj urobím čokoľvek, prosím."

Vtedy sa ku mne otočil a dal mi facku. Moja hlava sa otočila o päťdesiat stupňov. Štípala ma tvár, na druhý deň tam budem mať určite červený fľak.

,,Došľaka, sklapni. Urobila si zle, keď si napísala svojej kamarátke. Aby si vedela, tak ani ona ti nepomôže," zavrčal pomedzi zuby. Pozrela som naňho. V očiach mal toľko hnevu, ako keby ho posadol démon. Vlastne on už bol démon, ktorý vedel iba ubližovať. Zatlačil ma do miestnosti, ktorú som spomínala. Nevládala som sa brániť. Zatvoril dvere a schoval kľúčik do vrecka. Kľačala som a visela mi hlava.

,,Postav sa a vyzleč sa," nakázal.

Vytreštila som naňho oči. Ale nevšimol si to a popritom prezeral bič, ktorý by použil. Ruky sa mi triasli keď som chytila lem pyžama. Napokon som sa donútila vyzliecť. Mala som na sebe podprsenku a nohavičky. Privinula som si ruky k hrudi, keď som ucítila, že sa na mňa díva.

,,Ľahni si na stôl." Urobila som tak ako povedal. Od nervozity sa mi tlačili slzy do očí, ktoré mi nakoniec začali tiecť po tvári. Bude mi ublížené.

,,Otoč sa na brucho," povedal.

Bol blízko. Cítila som ho. Počula som jeho dych. Ľahla som si na brucho a čakala čo sa stane. Počula som jeho kroky, ktoré viedli k mojim nohám. Napokon som cítila jeho ruky na mojej nohe a potom ako mi ju viaže. Už som sa nechcela brániť. Už nie. Aj tak som nemala silu. Bolo to zbytočné. Zviazal mi aj druhú nohu a potom kráčal k mojim rukám. Chytil mi ju a priviazal ku klincu, a to isté urobil aj s druhou rukou. Keď bol hotový, pozrel sa na mňa. Cítila som jeho pohľad.

,,Pozri sa na mňa." Venovala som mu pohľad, v ruke už držal bič. Bol dlhý a kožený.

,,Vieš, čo ťa čaká?" opýtal sa. Slabo som pokrútila hlavou. Švihol bičom do vzduchu, až kým sa nestretol s mojou pokožkou. Zrevala som od bolesti a slzy mi začali tiecť ešte viac.

,,Odpovedaj!" skríkol.

,,Neviem." Hlas sa mi triasol, dúfala som, že to počul.

,,Čaká ťa trest, maličká. Naučíš sa, že nemáš robiť stupídne veci, ako napríklad písať niekomu známemu," odvetil bez žiadnej emócií.

,,Teraz od teba budem chcieť, aby si počítala rany, ktoré dostaneš po chrbte. Bude ich pätnásť," povedal akoby nič. Vytreštila som oči a moje telo polial strach.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE...