Zákerná Hra [z.m.] ✔

deviata kapitola

Cítila som sa voľná. Necítila som vôbec nič, ale moje telo sa pomaly začalo prebúdzať a pocit voľnosti odišiel. Pomaličky som otvárala oči. Hneď ako prvé som si nado mnou všimla biely strop. Začala som sa obzerať po miestnosti a uvedomila som si, že som stále tam, kde som bola. U Zayna. V jeho dome. V dome, kde mi stále ubližoval a aj naďalej bude ubližovať po mojom zobudení.

Chcela som zomrieť. Nemám pre koho žiť. Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré boli obviazané obväzom. Hýbala som rukami a cítila som tú bolesť, ktorá prešla mojím telom. Začali sa mi v očiach tvoriť slzy. Nechcela som plakať, chcela som byť silná, brániť sa. Ale nedokázala som to. On ma robí dievčaťom, ktoré sa bojí čo len sa ozvať.

Hlboko v duši som cítila, že niečo nie je v poriadku. To, že moje city boli k nemu ešte hlbšie. Myslím, že som ho začala mať rada. Slabo som sa usmiala, ale potom som započula kroky. Niekto sem išiel. Zatvorila som oči a predstierala, že som stále v kóme. Nechcela som aby vedeli, že som sa prebudila. Kroky zastali pred mojimi dvermi, dvere sa pomaly otvorili a dnu vstúpili dve osoby. Počula som ich dýchanie.

Jedna sa ku mne priblížila a chytila moju ruku. Cítila som tie drsné a silné ruky. Vedela som, kto to je. Zayn. Mal ich stále takéto, preto som sa ho často bála. Nechcela som sa pohnúť, ale moje srdce bilo ako splašené. Bála som sa, že z mojej hrudi čoskoro vyskočí až ku krku. Potom prehovoril ďalší hlas. Bol hlbší a tipovala som, že patril vlastníkovi staršieho veku.

,,Pán Malik, ako som vám povedal, neviem, kedy sa prebudí. Tie rany boli hlboké a musel som jej dať injekciu na uspatie. Keby sa zobudila, určite by bola nahnevaná a smutná, že sa nezabila. A pravdepodobne mala aj dôvod sa zabiť..." chcel pokračovať, ale prerušil ho Zayn.

,,Prestaňte!" zakázal mu hovoriť, ,,Môžete nás nechať samých?"

,,Dobre," povedal asi doktor. Počula som kroky a potom zatváranie dverí. Chvíľu bolo ticho, až kým sa neozval.

,,Ja viem, že si hore. Otvor oči," zašepkal mi pri uchu. Až mi naskočila husia koža. Pomaly som otvorila oči a uvidela som ho, ako na mňa upieral svoje hnedé zreničky.

,,Ahoj, princezná," ozval sa potichu a pritom sa na mňa uškrnul. Mlčala som a naďalej na neho pozerala. Naozaj som počula ‚princezná'? Teraz sa mi asi sníva. Moje hlasivky ma nesklamali, keď som prehovorila.

,,Prečo si to spravil?" Chvíľu na mňa díval akoby nechápal, až kým mi nepohladil ruku.

,,Vieš, Diana, ani nevieš aká je pravda. Prečo ťa chcem tu a prečo som ti povedal princezná," odvetil a pozrel na mňa. V jeho očiach som videla ľútosť. Ľutoval, že mi nemohol povedať pravdu. A ja som ju veľmi túžila vedieť.

,,Ja to chcem konečne vedieť. Trčím tu od konca augusta. Stále mi ubližuješ, hovoríš mi, aby som k tebe nebola drzá a ešte k tomu ma zbičuješ. Takéto veci robili ešte v stredoveku! Tak mi konečne povedz pravdu!" potichu som zakričala. Chvíľu na mňa zízal, až kým svoj pohľad nepresunul na okno. Pozeral cezeň. Zadívala som sa tiež a uvidela padať z neba prvé snehové vločky. Usmiala som sa.

,,Keď chceš tak vedieť pravdu," ozval sa, ,,tak ti ju poviem. Ale chcem, aby si to pochopila a neutiekla odtiaľto s krikom. Nechcem tak sklamať svojich rodičov." Pozrel sa na mňa. Slabo som prikývla na znak toho, že chápem a stále sa na neho pozerala. Čakala som, kedy sa ozve.