Zákerná Hra [z.m.] ✔

devätnásta kapitola

Rýchlo som rozmýšľala, keď ma chcel pobozkať. Uhla som hlavou a jeho pery napokon pristáli na mojom líci. Vedela som, že bude šokovaný. No nechcela som sa bozkávať, i keď moje telo po jeho bozkoch túžilo. Chcem zabrániť týmto bozkom a dotykom, inak sa až príliš rýchlo zamilujem. Zayn sa odo mňa odtiahol a ja som sa mu nechcela pozrieť do očí. Vedela som, že sa bude mračiť a v očiach mu bude spočívať otázka. Môj pohľad visel na dverách, ktoré viedli do kúpeľne. Nevládala som sa postaviť, len som pred ním sedela a mlčala. Nakoniec prehovoril on sám a mal nezvyčajne chrapľavý hlas. Nad tým dokonalým zvukom som sa striasla. Prikazovala som svojmu telu veci, ktoré ma unavovali.

,,Prečo sa ku mne takto správaš?“ opýtal sa zranené. Môj pohľad som nakoniec premiestnila naňho a zapozerala som sa mu do očí. Mračil sa a v strede čela mu vystúpila vráska. Mykla som plecami a nevinne som sa usmiala.

,,O čom hovoríš?“

Ešte viac sa zamračil a jemne zavrčal. ,,Ty dobre vieš, o čom hovorím. Tak sa tak netvár a odpovedz mi!“ rozkázal. Vstal a začal sa prechádzať po mojej izbe. Jeho kroky boli elegantné, presne také ako na hostine. No teraz už na sebe nemal čierny oblek dokonalo ladiaci k jeho čiernym vlasom. Už ich nemal vygélované hore, len tak voľne rozstrapatené. Jeho voľné čierne tričko s nápisom POWER a tmavomodré džínsy z neho robili dokonalého boha. Jeho črty boli ostré, keď sa hneval.

A práve ja som ho nahnevala, tým, že som ho nechcela pobozkať. Snažím sa mu neotvárať bránu k môjmu srdcu. Možno len moje telo túži po jeho dotykoch, bozkoch a objatiach, ale to nie je dôležité. Môj názor naňho sa nezmení. Ako môže byť taký krutý? Už som kvôli nemu trpela dosť. Pokrútila som hlavou. Zastal pred mojou posteľou a díval sa do mojich modrých očí.

,,Nechcem, aby si ma bozkával,“ odvetila som pokojne, dúfajúc, že to pochopí. No po mojej vete sa ešte viac zamračil.

,,Prečo?“ odvetil otázku, na ktorú som čakala.

,,Jednoducho sa do teba nechcem zami...“ nedokončila som vetu, pretože som ucítila jeho pery na tých mojich. Začala som sa brániť. Kopala som nohami a rukami som sa od neho odťahovala. Ale on nie a nie prestať. Jeho perami dokonalo tancoval po tých mojich. Nakoniec, keď mi jazykom oblizol spodnú peru, zahryzla som mu doň. Odtiahol sa a začal mi nadávať.

,,Kvôli čomu si ma uhryzla?!“ zavrčal na mňa.

Prižmúrila som oči. ,,Zaslúžil si si to. Nepochopil si to na prvýkrát, tak som ťa musela uhryznúť. Je to tvoja vina,“ odvrkla som. Zamračil sa a podišiel ku mne. Naklonil sa k mojej tvári a ja som ucítila jeho horúci dych. Obaja sme sa mračili a v očiach nám panoval hnev.

,,Nebudeš mať týždeň jedlo. Budeš dostávať iba vodu,“ rozkázal a bez slov odišiel.

Nemo som pozerala na miesto, kde ešte pred chvíľou stál. Týždeň bez jedla? Veď umriem od hladu! Panebože! Čo som komu urobila? Chcem ujsť! Nakoniec som skúsila otvoriť dvere, ktoré našťastie boli otvorené. Vyšla som von a nikoho som nevidela. Začala som kráčať po prázdnej chodbe, až kým som nezastala pri schodoch. Rozbehla som sa po nich a bežala k vchodovým dverám, ako by sa zázrakom otvorili.

Prešla som pohľadom po hale a nakoniec vyšla von do zimy. Bežala som po čerstvom snehu, ktorý nasnežil ešte dnes, namierila som si to k stajni, kde mala byť údajne Dián. Vstúpila som dovnútra a uvidela svoju Dián pozerať sa priamo na mňa. Trošičku odvrkla a ja som sa usmiala. Pribehla som k nej a za pár minút som ju mala pripravenú. Otvorila som dvierka a vyšli sme von. Nasadla som na Dián a popohnala ju do cvalu. Nevedela som, kam idem, len som sa hnala dopredu. Chladný vzduch mi ovieval moju tvár. Strašne ma štípala. Prešli sme pár metrov a stále som nikde nikoho nevidela. Dúfala som, že som ďaleko. Trochu som spomalila, aby sa Dián upokojila. Vtom som započula zvuk auta.

,,No poď, Dián! Bež!“ prikázala som jej a dostala sa do cvalu. Zvuk motora som počula za mnou, tak som zrýchlila. Nechcela som, aby ma našiel. Chcela som sa vrátiť domov! K mojej rodine! Odhodlala som sa pozrieť dozadu a iba pár metrov za mnou som videla čierne auto, ako ide po zasneženej ceste. Po niekoľkých kilometroch som uvidela budovy. Dúfala som, že to bude dedina a Dián, ktorá cválala, začala spomaľovať. Nechcela som, aby prestala. Ale nakoniec som zmenila cval na klus. Auto nakoniec okolo mňa prešlo a nič sa nestalo.

Žeby o mne Zayn ešte stále nevedel? Auto mi zmizlo z očí a Dián konečne cválala. Vydýchla som si, keď som už bola v dedine. No nikto navôkol nebol. Prešla som na Dián, pár metrov a nikoho nikde. Dedinu som nepoznala, ani neviem kde som. Vyšla som z dediny a cvalom ďalej pokračovala. Cítila som sa taká slabá, ale pokračovala som ďalej. Nedovolím, aby ma chytil. Nechcem byť s ním. Užili sme si spolu tri noci, ale potom už sa ku mne správal akoby som bola handra. Skoro som sa kvôli nemu zabila. Dedina mi zmizla a tentoraz ju vystriedal samý les. Cesta nebola tak zasnežená, a tak som vedela kam idem. Ale mala som zlý pocit, keď som za sebou počula cválanie kopýt. Moje srdce splašene bilo a ja som sa pozrela dozadu. Moje oči sa rozšírili, keď som zbadala Zayna cválať na Bleskovi a pri sebe mal ďalších štyroch ľudí. Popohnala som ju, aby som pred nimi mala náskok. Môj dych sa zrýchľoval, keď som ich za sebou počula čoraz hlasnejšie.

Dián začala zase spomaľovať a ja som začala kričať. ,,Dián, no tak zlatko! Bež!“ Ale márne. Priblížili sa ku mne a ozval sa jeho krutý hlas.

,,Zastav, maličká! Hra sa skončila.“

No ja som mu odvážne odvrkla.

,,Nevolaj ma maličká! Nikdy ti patriť nebudem!“ Videla som, ako sa zamračil a štyria muži, ktorí stáli pri ňom, zastali okolo nás. Mlčali. Ich kone dychčali a z ich nosných dierok vychádzala para.

,,Takto so mnou nerozprávaj, maličká. Vieš, že ťa bude čakať trest, ale ten bude oveľa viac krutý. Ver mi, budeš ma prosiť na kolenách, aby som prestal,“ vražedným pohľadom naznačil úškrn na svojich perách a kývol na muža.

,,Zoberieme ju!“ rozkázal a jeden muž so svojím koňom sa ku mne priblížil a niečo mi pichol do krku. Odrazu som sa cítila unavene a svet predo mnou sa rozmazal do neidentifikovateľnej machule. Moja hlava padla na Diánin krk a moje ruky viseli pozdĺž neho. Moje oči sa zavreli a upadla som do temnoty.