Zákerná Hra [z.m.] ✔

štvrtá kapitola

Neviem, kedy som sa zobudila, ale vonku už bolo vidno a zdalo sa mi, že som počula aj spev vtáčikov. Sadla som si a skúmala moju izbu. Stále bola taká istá, ako tá zo včera, keď odo mňa ‚psychopat' odišiel. Nadýchla som sa a vstala z postele. Moje kroky hneď viedli do kúpeľne, kde som sa aj zamkla. Nechcela som mať návštevu, keď sa budem sprchovať. Kúpeľňa bola pekne zariadená. V rohu bol sprchový kút jasno modrej farby, kde by sa zmestili aj traja ľudia. Vedľa toho bolo umývadlo a pod ním malá skrinka, ktorú som otvorila. Naskytol sa mi pohľad na rôzne kozmetické vecičky. Čudovala som, že som našla aj dve balíky vložiek a tampónov. Čím viac toho chlapa spoznávam, tým viac je čudnejší.

Zatvorila som skrinku a vyzliekla zo seba podprsenku. Inak som spala skoro nahá, lebo som nevládala vstať a zobrať si pyžamo. Ale aj tak si musím vybehnúť a zobrať niečo na seba. Vliezla som do kútika a zatvorila za sebou nepriehľadné sklenené dvere. Úplne na druhej strane by daná osoba nevidela moje nahé telo. Spustila som na seba mierne horúcu vodu a chcela zmyť tie nečistoty, ktoré zanechal ten bastard na mojej pokožke. Jemne som na seba nanášala sprchový gél. Neskôr som si začala do vlasov vmasírovávať šampón. Keď som bola definitívne spokojná, vyšla som von a zobrala uterák z vešiaka. Obmotala som ho okolo tela, a to isté som spravila so svojimi vlasmi.

Napokon som vošla do izby, kde zatiaľ ešte nikto neprišiel. Mykla som plecami a otvorila dvere, ktoré určite viedli do šatníka. Tak ako hovoril ‚,psychopat". Budem ho tak volať, kým sa nedozviem jeho meno. Zatiaľ viem iba priezvisko. Otvorila som dvere a naskytol sa mi pohľad na kopec oblečenia, poukladaných na poličkách. Zasvietila som a začala pátrať po nejakých teplákoch a voľnom tričku. O pár minút som našla to, čo potrebujem a začala hľadať podprsenky a nohavičky.

Kľakla som si ku zasúvacím poličkám. Vďaka prvým dvom som splnila svoj zámer. Ďalšie poličky som radšej nechcela otvárať. Nechcela som prežiť šok. Vybrala som si jedny čipkované nohavičky a podprsenku bielej farby, takisto ako moje tričko, ktoré som držala v rukách. Tepláky sivej farby, ktoré som tiež zvierala v rukách boli určite pohodlné. Rýchlo som zo seba zhodila uterák a obliekla spodné prádlo. Keď som bola úplne oblečená, vrátila som uteráky na svoje miesto. Pozrela som sa do zrkadla a uvidela som seba bez života. Mala som opuchnuté a červené oči. Na rukách mi svietili modriny zo včerajška.

,,Toto sa nedá vôbec zakryť," pomyslela som si.

Zase som svoj pohľad premiestnila na zrkadlo a dala na seba trošku mejkapu. Ešte špirálu a jemno červený rúž. Nemala som síl ani sa usmiať, lebo takéto podmienky majú iba vo väzení. No, ale ja v ňom asi nie som. Včera ma znásilnil a teraz si vnútri nadávam zato, že som odišla z domu. Doteraz by som bola doma a ležala bez žiadnych starostí. Zobudil ma hlas, ktorý vychádzal z izby.

,,Slečna? Prichádzam s raňajkami," zvolala Eleanor.

Slabo som sa usmiala a vyšla z kúpeľne. Eleanor sa usmievala a dala tácku na stôl. Slušne som si sadla a začala jesť. Mala som na tanieri sendviče so šunkou a zeleninou. V pohári som mala džús inej príchute, akú som mala včera. Odpila som si a pokračovala v jedení. Eleanor, zatiaľ čo som jedla, otvorila okno, aby do miestnosti vstúpil vzduch. Lepšie sa mi dýchalo.

,,Konečne."

,,Pán Malik mi dnes ráno povedal, že vás niekam zoberie a mám vás pripraviť. Netuším kde, ale iba povedal, aby som vás obliekla teplo. A tak som už pripravila oblečenie na posteli. Pokojne si ho teraz oblečte." Zobrala tácku a vychádzala von, ale ako zatvárala dvere, tak som za ňou zakričala.

,,Eli!"

Eleanor sa vrátila a pozrela sa na mňa. ,,Áno, slečna?"

Usmiala som sa. ,,Pokojne ma volaj Diana. A môžeš mi povedať, ako sa volá pán Malik?" spýtala som sa.

,,Uhm... ja neviem či by som vám to mala hovoriť, ale dúfam, že pán Malik sa nebude hnevať. Priatelia ho volajú Zayn. Je to úprimný muž, ale keď sa nahnevá, je ako diabol, nezastaviteľný... No dobre, ja pôjdem."

Zatvorila dvere a už jej nebolo. Zase som tu ostala sama. Nič iné mi neostávalo, iba si obliecť to, čo mi vybrala Eleanor na posteľ. Urobila som pár krokov k posteli a pozrela na oblečenie. Bol tam dlhý sveter a džínsy, ktoré vyzerali naozaj teplo. Začala som sa zase vyzliekať a obliekla si ich. Teraz som bola už oblečená. Prešlo neviem koľko hodín, keď sa dvere od mojej izby otvorili. Svoj pohľad, ktorý spočíval na okne, som premiestnila na osobu, ktorá stála pri dverách.

Bol to Zayn. Mal na sebe džínsy a kabát.

A pod ním aj tričko, iba neviem, či s dlhým alebo krátkym rukávom. Pokrútila som hlavou, aby som nad takými sprostosťami nepremýšľala. Pozrela som mu do tváre, vyžarovalo z neho šťastie. Usmieval sa od ucha k uchu. Bála som sa, čo z neho vyjde. Až kým neprehovoril.

,,No tak poď. Už je čas," povedal a natiahol ku mne ruku. Nič iné som nemohla spraviť, iba ho poslúchnuť. Ruku som mu vložila do tej jeho a vyšli sme von na chodbu. Ešte predtým ako sme odišli, tak zatvoril dvere a schoval kľúč do vrecka. Potiahol ma za sebou a kráčali sme neviem kam. Míňali sme veľa dvier a odbočiek. Tuto by som sa stratila. Určite.

Napokon sme zastali pred schodmi, ktoré viedli až dole, kde bolo krásne. Vyzeralo to tu ako v paláci. Šokovane som sa obzerala okolo seba a obdivovala tú krásu. Zastali sme až dole a Zaynove kroky viedli ku dverám. Tie otvoril a naskytol sa mi pohľad na prírodu a dvor. V strede bola fontána. Nechápala som, kde sme. Nič odvtedy, ako sme odišli z mojej izby, neprehovoril. Nakoniec som prelomila ľad medzi nami.

,,Kde to som, pane?" spýtala som sa slušne. Nechcela som ho nahnevať, to by mi ešte chýbalo. Zayn sa otočil ku mne a slabo sa usmial. Skôr to bol úškrn, ako úsmev.

,,Vidím, že si dosť zvedavá. Postupom času ti všetko poviem, iba poď. Dnes toho musíme veľa zažiť," odvetil a potiahol ma k budove vedľa toho ,,paláca". Určite to nebol dom, lebo vyzeral tak gigantický. Vošli sme do budovy, kde boli boxy a v nich kone. Boli rôzne a krásne. Zayn ma pustil a ja som pristúpila k čiernej kobyle, ktorú som pohladkala po pysku. Zatvorila oči a užívala si moje dotyky.

,,Volá sa Dián, a má deväť rokov. Už mala dosť ľudí na svojom chrbte. Ale ako vidím, tak sa jej naozaj páčiš. Môžeš si ju nechať. Už bude tvoja," ozval sa za mnou hlas Zayna. Otočila som k nemu hlavu a naďalej hladkala Dián.

,,Naozaj? Je moja?" neveriacky som sa ho opýtala. Prikývol.

,,Áno, je tvoja. Môj je tento. Volá sa Blesk."

Podišiel k bielemu koňovi a pohladkal ho po krku. Nastavil mu ruku, v ktorej držal cukor. Kôň ho z nej s radosťou zobral a začal ho chrumkať. Bol tak krásny.

,,Už si niekedy jazdila?" opýtal sa Zayn.

,,Keď som mala desať, tak som chodila na lekcie jazdenia, bola som blázon do koní," trochu som sa zasmiala. ,,Zažila som mnoho pádov. A raz dokonca prišiel deň, keď som stratila moju najobľúbenejšiu kobylu."

,,Čo sa s ňou stalo?" vyzvedal. Prešla som Dián po srsti na krku.

,,Dostala zápal pľúc a my sme o tom nevedeli. Zistili sme to až vtedy, keď na druhý súťažný deň bola mŕtva. Už sa nič nedalo robiť. Od toho času, keď mi zomrela, som prestala jazdiť. Už je to dosť dlhý čas," odpovedala som. Chvíľu bolo ticho, kým neprehovoril.

,,Tak si poďme zajazdiť. Možno si tú vášeň nestratila a stále vieš jazdiť ako pred ôsmimi rokmi," odvetil. Otočila som sa k nemu a on mi tiež venoval pohľad. Usmieval sa. Nakoniec som sa musela usmiať aj ja, lebo jeho úsmev bol úprimný. Napokon som slabo prikývla.

,,Tak poďme na to," povedal nedočkavo.