Zákerná Hra [z.m.] ✔

dvadsiata druhá kapitola

Vošiel som do miestnosti, kde boli dvere, ktoré viedli pivnice. Jeden zo strážcov mi ich otvoril. Ešte predtým, ako som vošiel dovnútra, som sa prísne pozrel na svojich strážcov.

,,Nikto ma nesmie vyrušiť pri jej treste! Rozumeli ste?" Obaja strážcovia prikývli.

,,Áno, pane," rázne odpovedali bez emócií pozerajúc pred seba. Usmial som sa.

,,Dobre."

Zišiel som dole po schodoch a kráčal som do najtmavšieho kúta, kde visela Diana. Vtom mnou prešla vlna hnevu a po pár minútach som držal v ruke bič, ktorý dobre poznala. Videl som v jej očiach strach, ale mňa pohltila nenávisť a moja dobrá stránka bola rázom skrytá hlboko vo mne. Teraz ma ovládal démon. Démon, ktorý mi kazil celý život od narodenia až doteraz.

,‚Teraz sa zabavíme, maličká," uškŕňala sa moja zlá stránka.

Kráčal som k nej a v ruke držal bič. Nenávistne sa na mňa dívala. Chcel som aspoň vedieť, čo si o mne myslí. Určite si myslí, že som monštrum. Ale ja ním nechcem byť. Chcem ju pred sebou chrániť, no zlyhal som na plnej čiare. Zastal som meter pred ňou. Videl som, ako sa nadýchla a horko-ťažko v sebe držala slzy. Miestnosť bola ponorená v tichu. Dalo by sa počuť aj špendlík, ktorý by padal na zem. Ozval som sa. Takmer som ani nespoznával svoj hlas. Bol taký ľadový, až sa moja dobrá stránka striasla.

,,Vieš, Diana," prehovoril som. Videl som ako sa striasla. Vedel som, že ten hlas sa jej nepáčil., ,,Veľmi si ma sklamala, keď si ušla. No myslel som si, že budeš múdrejšia a nebudeš pokúšať moju trpezlivosť. No zlyhala si. Keď som zistil, že si ušla, dosť som zúril a stále mám v sebe toľko zlosti, že by som ťa aj zabil. No nemôžem. Nedokážem," odvetil som a bičom prešiel po jej stehne. Zdvihla svoju hlavu a jej slzy už sa nedokázali držať. V moje zlé ja sa v duchu uškrnulo. Cítil som jej odpor predo mnou. Hnusil som sa jej.

,,Teraz ťa čaká trest," odvrkol som a odstúpil od nej, ,,zbičujem ťa tak, že ma budeš prosiť, aby som prestal."

Zdvihol som ruku a bič, ktorý som mal v ruke sa stretol s jej pokožkou drsnejšie, zrevala od bolesti. Moje srdce sa lámalo, keď som jej ubližoval. Bičom som jej šľahal všade, kde sa len dalo. Niektoré jej rany boli hlboké a krvácali. Kričala od bolesti a prosila, aby som prestal. Moje zlé ja mi ovládalo celé telo. Chcel som zastaviť, no nedokázal som. Ozvala sa až po niekoľkých úderoch bičom. Z jej úst vyšiel slabulinký bojazlivý hlások, ktorý ma donútil ju ľutovať. No moje zlé ja si to užívalo naplno.

,,Prečo mi to robíš?" spýtala sa a celá sa roztriasla. Zasmial som sa.

,,Robím to kvôli sebe. Baví ma, že môžem niekomu ublížiť, tak ako oni ublížili mne!" odpovedal som s úsmevom na perách.

,,Kto ti ublížil?" zašepkala. Zavrčal som a bičom švihol do vzduchu, ten sa stretol s jej pokožkou na bruchu a nohách. Na čo ihneď zrevala od bolesti, no jej hlava sa stále držala a pozorovala ma.

,,Ako si dovoľuješ, pýtať sa ma na takéto veci?" nahnevane som niekam odhodil bič a podišiel k nej. Jej oči ma prepaľovali, až som sa bál, že mi spravila dieru do srdca.

,,Spravím z tvojho života peklo...Môžeš sa pripraviť!" S tými slovami som odišiel, nechávajúc ju samú medzi štyroma stenami.

Dvere, ktoré viedli do miestnosti kde Diana visela, sa zatvorili a nedávali mi tak už výhľad na jej zranenú pokožku. Hnev sa odvial preč a teraz som sa cítil zlomene. Vinil som sa za to, že som jej ublížil viac, ako som chcel. No ona si to zaslúžila. Povzdychol som si a kráčal po schodoch hore. Zatvoril som dvere a naskytol sa mi pohľad na strážcov, ktorí stáli bez pohnutia pri dverách. Len som pokrútil hlavou a prikázal im, aby do pivnice nikoho nepúšťali. Keby som zistil, že jej niekto pomohol, tak by som sa mohol rozlúčiť so svojím životom. Povedal som to potom aj sluhom a slúžkam. Všetci zo strachom v očiach prikývli a išli naďalej robiť svoju prácu.

Po večeri som sa vybral do svojej izby. Stále som mal pred očami jej ublíženú tvár. Cítil som v sebe moje zlé svedomie. Ublížil som jej zase a sľúbil som, že to nikdy nespravím. Porušil som sľub. Zastal som v strede izby a cítil som sa tak slabý. Vtedy po mojej tvári začali po prvýkrát tiecť slzy. Odvtedy čo som stratil rodičov, som ani jednu nevyronil. No ona ma začína meniť. V jej blízkosti som sa začal cítiť divne. Mal som nutkanie ju ochraňovať a brániť pred každým. Neubránil som ju pred sebou. Zase. Sadol som si na posteľ a prekryl svoju tvár dlaňami. Som muž a muži neplačú. No láska s nimi môže urobiť čo len chce. Ja som k nej lásku cítil od začiatku. Možno to bolo len pobláznenie, či nie?

,‚Mňa sa nepýtaj. Ja na lásku neverím." ozvalo sa moje zlé ja.

Pretočil som očami a nechal slzy tiecť po lícach. Moje slzy po niekoľkých minútach uschli, a tak som si len bruškami prstov pretrel oči. Pozrel som sa na maľbu mojich rodičov. Oni medzi sebou mali vždy láskyplný vzťah. Navzájom sa podporovali. Vždy som obdivoval, že boli stále spolu. Milovali sa. Budem niekedy niekoho milovať tak, že nebudem z druhej strany cítiť nenávisť? Budem cítiť takú lásku, ako cítili moji rodičia už od začiatku? Dokážem milovať?

Netuším. No jedno viem, že zvládnem poraziť moje zlé ja a budem žiť v pokoji. Možno budem žiť spoločne s Dianou. No osud nám pod nohy dá veľa prekážok, ktoré budeme musieť prekonať. Dúfam iba v to, že nedovolím mojej zlej stránke ublížiť Diane na toľko, že ma bude opäť nenávidieť. Nedovolím.