Pobláznená (Prebieha celková úprava diela a prepis)

Kapitola 8

Pozerám ako tupec na dvere a rozmýšľam, čo to malo znamenať. Ešte sa uvidíme? Myslela som, že po včerajšej noci sa mi bude chcieť vyhýbať na sto metrov. Veď ani moje telefónne číslo si nevypýtal. Imbecil.

Bože, tak ma bolí hlava. Nechce sa mi o tom rozmýšľať. Musím si ísť ľahnúť. Nie! Musím konečne zavolať našim, než zasa zabudnem.

-Ahoj, kuratenko moje. No co ty? Aj víš, že existujeme?-

-Ale áno mami, len som toho mala veľa v práci.- Klamem.

-V roboce? A jak to, že tvúj hlas zní, jakebys pila.- Moju matku neoklamem asi nikdy.

-Chcela som ti zavolať skôr a povedať ti tú novinu, ale baby ma zobrali včera na rozlúčkovú párty. Ja totižto odchádzam na tri mesiace do Švajčiarska na školenie. A nekrič.- Len nech nekričí, lebo mi hlavu roztrhá.

-Čeho??? Tatko, čuls to? Naša dcéra odchádzá do Švajčárska.- Ako keby som nepovedala, že nechcem aby kričala.

-Né nečul, šak nejsem pri tebje.-

Moja mama je veľmi temperamentná žena. Viem si teraz predstaviť, ako na ocina cez stenu prižmúri jej zeleno-modré oči a prehodí si svoje špinavoblond vlasy na druhé rameno. Dá si ruku v bok a rozmýšľa, ako si ocina upečie. Na to, že má päťdesiatjeden rokov, tak vyzeráme ako sestry. Aspoň to všetci tak tvrdia. Nemá síce už takú dokonalú postavu a je odo mňa o hlavu menšia, ale je ešte stále kus.

-Mami, nekrič, prosím ťa. Ešte stále ma bolí hlava.-

-Nemáš slopat! A kedy to ideš?-

-Ja... Hmm... Zajtra.-

-A to mi voláš až fčíl? Mám tam dojít a roztrhat ťa jak žabu? Tatko, ona ide už zajtra. Zabal poléfku, lebo jí je zle a nejakú zeleninu ze záhrady. Moja milá, ideme k tebje a hned.-

-Mami, to nemusíte, aj tak si idem ešte ľahnúť.-

-Šak máš čas hodzinku a pú, tak dzi a my zatál zabalíme vjeci. A nevyprávaj na mňa po slovensky. Seš ze Záhorá, tak sa semnú aj tak baf.-

-Dobre, mami.-

-To je tým, žes semnú dúho nevyprávjala.- Počujem v jej hlase smútok.

-Prepáč mami, neboj sa, budem volat častejší. Dám si to do kalendára. Ale ze Švajčárska moc volat nebudem. Nevím, kolko tam budem mnet času a nescem mnet velký účet.-

-No vidziš, že to víš aj po záhorácky. Nemenuj už. Dzi si lehnút, daj si budík o jedenásci a uvar nám kávu. Tacine, daj jí do igelitky aj zemáky...-

Tak toto som potrebovala. Nie, že by som nebola rada, že ich uvidím a donesú mi polievku, zeleninu a určite ešte niečo viac. Chcela som mať pokojnú sobotu. Len ja a posteľ.

Teraz si zasa viem živo predstaviť, ako uháňa tatka a diktuje mu, čo má robiť. Tatko má bledo hnedé oči s troškou jantárových škvrniek. Má asi stoosemdesiatsedem centimetrov - výšku som zdedila po ňom - krátke vystrihané čierne vlasy, ktorými sem tam už vyliezajú šedivé, no k nemu sa to hodí. A neviem si spomenúť ani na jednu kamarátku z detstva či zo strednej, ktorá by nepovedala, že sa jej nepáči. Bude to znieť čudne, ale on je fakt pekný.

Dám si budík na jedenástu a zakryjem sa paplónom. Mám len dve hodiny. To snáď bude stačiť na ako také zotavenie.

*

Vrr, vrr, vrr.

Ježiš, čo to je.

Na mojom vybrujúcom mobile vidím Simoninu vysmiatu tvár. Och, nieee.