Double the Trouble [SK]

2. kapitola

EDWARD'S POV

Kým Harryho mama, teda moja mama... nie, to znie zvláštne. Kým Anne šla mne a Niallovi doniesť tortu, Niall podišiel bližšie a s fascinovaným výrazom do mňa pichol prstom. Tváril som sa, že som to necítil, no on to spravil ešte raz a silnejšie.

"No tak, čo máš za problém?!" ohradil som sa.

Niall okamžite ustúpil krok dozadu. "Sorry, ale stále tomu nedokážem uveriť."

Mykol som plecami, aby som mu dal jasne najavo, že už mi došli nápady, čo ľuďom na túto tému vravieť.

"Neuveriteľné," povedal Niall a zobral si od Anne tanier, potom sa okamžite pustil do svojej torty. Ja som naozaj nemal chuť nič jesť, ale nemal som to srdce odmietnuť. Po tom, ako som Anne uistil, že torta je skvelá, vstal som a chystal som sa spýtať, do ktorej izby si môžem odniesť veci, ale Anne odbehla a vrátila sa s balíčkom v ruke.

"Predsa aj ty máš narodeniny," povedala a podala mi ho. Trochu nervózne som sa usmial a otvoril ho. Vnútri našiel zápisník a pero a s nadvihnutým obočím som pozrel na Anne, ktorá sa rýchlo ozvala: "Vraj rád píšeš básne...?"

"Básne?!" zvolal Niall nadšene s plnými ústami. "Musíš mi dať nejaké prečítať! Stavím sa, že si dobrý! Môžeš nám napísať text a ja k nemu zložím hudbu! Toto bude skvelé," vzdychol zasnene a napchal si do úst ďalšie sústo. "Mimochodom, tá torta je naozaj skvelá, Anne."

Chvíľu som naňho len hľadel, potom potriasol hlavou a poďakoval Anne za dar.

"Nechcem byť neslušný, ale kde si môžem zložiť veci?"

"Oh, myslela som, že by bolo najlepšie, keby si sa ubytoval u Harryho s Louisom!"

Skôr, ako by som mohol protestovať, už ma tisla von dverami.

"Bola by som ťa zaviezla, ale nemám vodičák... Niall, zlatko, mohol by si?"

"Ale to netreba, stačí, ak mi dáte adresu, ja to nájdem," uistil som ju a sadol si na svoju motorku, zatiaľ čo Anne čarbala na ústrižok papiera inštrukcie a Niall vedľa nej naplno žul a nespúšťal zo mňa zrak.

"Neboj sa, ja Harrymu zavolám a všetko vysvetlím. Bude najlepšie, ak spolu strávite čo najviac času."

Naštartoval som motor a vydal sa dole ulicou, pričom som cítil pohľady ich oboch, ako ma sprevádzajú, až kým som nezašiel za roh. Cesta do Londýna mi zabrala takmer 3 hodiny, no prešla mi rýchlo, keďže som celý čas hral hru Nájdi správnu odbočku.

Zaparkoval som motorku a ešte raz skontroloval adresu, aby som sa uistil, že som na správnej ulici. Podľa všetkého áno a tento nehorázne obrovský dom predo mnou patrí šťastnej dvojici Styles-Tomlinson. (Niežeby som veril všetkému, čo sa píše v tlači, ale musím uznať, že Harry a Louis naozaj pôsobia ako zamilovaný párik.)

Odistil som kufor a ťahajúc ho za sebou sa vybral k domu, keď ma oslovil dievčenský hlas: "Haz, odkedy máš motorku?"

Obrátil som sa smerom, odkiaľ ten hlas prišiel a naskytol sa mi pohľad na akúsi hnedovlásku. Tvárila sa zmätene a neveriacim pohľadom si premeriavala moju Hondu 500.

"Prečo si mi nepovedal, že jazdíš na motorke? Myslel si si, že ti nedám pokoj, kým ma na nej nezvezieš? Teraz sa skôr urazím, že si mi o nej nepovedal!" vyhlásila, keď si zastala predo mnou a prekrížila ruky na hrudi, pričom sa tvárila nahnevane.

"A odkedy nosíš okuliare?"

"Už to bude dobrých 5 rokov, no keď môžem, dám si radšej šošovky," odvetil som.

Ona na mňa nechápavo pozerala, až kým som sa neozval: "Oh a jasné, asi by som ti mal povedať, že nie som Harry."

Jej výraz sa dobrých desať sekúnd nezmenil, napokon sa krátko zasmiala. "Aha, hej, a ja nie som April. Kim Kardashian, teší ma," vystrela ku mne ruku.

"Nežartujem. Moje meno je Edward a som z Ameriky."

"Oh už chápem, preto ten americký prízvuk! Aby som bola úprimná, Harry, napodobňovanie prízvukov ti nikdy nešlo," uškrnula sa.

"Ja nenapodobňujem žiaden prízvuk." Už to začínalo byť otravné, a najhoršie bolo, že toto bol zrejme iba začiatok.

"Pozri, April, alebo Kim Kardashian, neviem, kto si, ale viem, kto som ja a nie som Harry," povedal som, napriek tomu, že to znelo asi trochu mätúco.

"No to určite," povedala tónom, že mi vôbec neverí a vybrala sa k domu. Pred dverami zastala a počkala, kým prídem až k nej.

"To si si musel zobrať domov toľko vecí?" spýtala sa a vzápätí prekvapene rozšírila oči, keď som stlačil zvonček.

"Ty nemáš kľúče?"

"Nie, asi preto, že nie som Harry."

"No tak, Harry, akú hru tu so mnou hráš?" Netrpezlivo pokrútila hlavou, zrejme očakávajúc, že sa konečne zlomím a zvolám: "Dostala si ma, som Harry!"

Miesto toho som sa na ňu trošku nahlúplo usmial a počkal, kým sa otvorili dvere a v nich stál Harry.

Venoval som April veľavravný pohľad, zatiaľ čo ona striedavo vyvaľovala oči na mňa s mojím bratom a ten zase naduto stál vo dverách, hundrúc si čosi popod nos o tom, že nemajú v dome toľko voľného miesta.

"Ale Harry, buď trochu pohostinný!" zvolal Louis z obývačky a v momente sa objavil pri nás, pozdravil April, vzal mi kufor z rúk a naznačil mi, aby som vošiel ďalej.

Vošiel som teda dnu, ignorujúc Harryho zamračený pohľad a nasledovaný April, ktorá sa stále tvárila zmätene.

"Tak kto mi to vysvetlí?" opýtala sa, keď sme sa všetci ocitli v obývačke. Zdalo sa, že nikto z nás sa to nechystá spraviť, až kým sa neozval Louis: "Harry dostal na narodeniny dvojča z Ameriky."

Od Harryho sa mu dostalo iba akéhosi zafučania a ja som si radšej prezeral izbu.

"No jasné," prerušila ticho April, "mohla som si myslieť, že ty by si v živote nesadol na motorku."

Po ďalšej chvíli mlčania sa opäť zamyslene ozvala: "Ja som síce už narodeniny mala, ale myslíte, že by mi na Vianoce rodičia tiež kúpili dvojča?"

Nikto jej neodpovedal, tak napokon vzdychla a pobrala sa k dverám. "Tuším sa máte o čom rozprávať. Rada som ťa spoznala... Edmund?"

"Edward," opravil som ju, ona však len mávla rukou a vyšla von.

Obrátil som pohľad k Harrymu, ktorý sa na mňa neprestával mračiť. Toto naozaj začínalo byť otravné.

"Okej, dosť," dvihol som ruky v obrane. "Nechcel by si mi konečne povedať, prečo ma tak veľmi nenávidíš? Veď ma ani nepoznáš!"

"Ako by si asi reagoval ty, keby sa na tvojom prahu objavil niekto, kto vyzerá celkom ako ty? Pre teba je to určite skvelý pocit, ale ja v mojej situácii fakt nepotrebujem mať niekoho, kto sa tvári, že je ja," odpovedal mi a vstal, potom vykročil smerom ku schodom a dal si záležať, aby dupal čo najhlasnejšie. Len čo sa za ním s buchotom zavreli dvere na niektorej z izieb, ostali sme sami dvaja s Louisom.

"Jeho to prejde," mávol rukou, "ukážem ti tvoju izbu, dobre?"

Radšej som nezareagoval a nasledoval som ho. Ukázal na jedny z dverí a keď som ich otvoril, ocitol som sa v priestrannej izbe s posteľou a skriňou. Až keď som bol konečne sám, mohol som sa lepšie zamyslieť nad Harryho slovami.