Double the Trouble [SK]

3. kapitola

HARRY'S POV

Úprimne, vlastne ani neviem, prečo ma to tak vzalo. Prečo som naňho bol taký naštvaný. Je pravda, že nič z toho nie je jeho vina... no napriek tomu všetkému ma to neuveriteľne vytáčalo, on ma vytáčal.

Zavrel som sa do izby, o ktorú som sa delil s Louisom - lebo ako inak, Edward je ubytovaný v tej mojej -, zhodil sa na posteľ a vypustil zo seba dlhý vzdych. Hneď na to mi došlo, že sa správam ako pätnásťročná baba, s ktorou sa rozišiel chlapec, no vážne mi to bolo jedno. Ak vám po osemnástich rokoch na dvere zaklope vaša verná kópia, verím tomu, že máte právo preháňať.

Z myšlienok ma vytrhlo jemné zaklopanie na dvere a následne Louisov hlas: "Harry, môžem ísť ďalej?"

"Je to tvoja izba," zahundral som do vankúšov, čo Louis nemal šancu počuť, no aj tak vstúpil, v čom ma utvrdila jeho ruka na mojom pleci.

"Ak chceš vedieť môj názor..."

"Nechcem," skočil som mu do reči. Zacítil som, ako si Louis sadol vedľa mňa, keď sa matrac naklonil pod jeho váhou. Otočil som hlavu, aby som naňho mohol vidieť. Mlčky ma sledoval a v tvári sa mu miešalo niekoľko emócií, ani sa neodvážim tipnúť si akých.

"Fajn, nebudeme sa o tom rozprávať," vyhlásil napokon rezignovane a výraz sa mu zmenil v akýsi tajnostkársky. "Ale ešte stále máš narodeniny a ja som ti dlžný ešte jeden darček."

Pri týchto slovách sa tvár rozjasnila aj mne - darčeky, to je téma, na ktorú sa porozprávam rád!

"Tak sa obleč," pokynul mi a ja som sa zmätene pozrel na svoje tepláky.

"Ideme niekam?"

"Áno. Ale..." zneistel.

"Ale čo?"

"Vieš, aj Edward má narodeniny a tak som myslel, či by sme ho..."

"Nie," prerušil som ho skôr, ako by tú myšlienku mohol dokončiť. Už som sa pre neho musel vzdať svojej izby, nemienim ho zahŕňať aj do svojich aktivít.

"Ale Harry, sú to jeho narodeniny."

"V prvom rade sú to moje narodeniny," vyhlásil som, no Louisovo sklamané prikývnutie ma nakoniec presvedčilo.

"Fajn, dobre. Tak ho choď zavolať prv, než si to rozmyslím."

EDWARD'S POV

"Obliekaj sa, ideme do mesta!" počul som Louisov hlas spoza dverí a tak som sa vybral k nim, aby som ho mohol vpustiť dnu. Prešiel okolo mňa a skočil do kresla pod oknom, odkiaľ na mňa so širokým úsmevom hľadel, zatiaľ čo ja som sa tváril dosť zmätene. Musel si pomýliť izby...

"Vieš, že nie som Harry, však?" skúsil som s nadvihnutým obočím, očakávajúc, že si teraz plesne rukou po čele a odíde, no nič také sa nestalo.

"Jasné," prevrátil očami a kývol hlavou smerom k mojej taške na zemi. "Tak predveď, čo tam máš za kúsky."

Wow, začínam chápať, prečo médiá toľko spochybňujú jeho orientáciu. Ktorý chlap by vás kedy požiadal, aby ste preňho spravili osobnú módnu prehliadku? S pokrčením pliec som prešiel k svojej taške a spravil, ako mi kázal - vyberal som jedno tričko za druhým a hodil ho na posteľ zakaždým, ako Louis mávol rukou, pokrútil hlavou, či len nesúhlasne zahmkal. Takto som vyhádzal všetko svoje oblečenie a keď som sa naprázdno nahol do tašky a pozrel na Louisa, len vážne prikývol.

"Hneď sa vrátim," povedal a odkráčal z mojej - teda Harryho - izby. Cez otvorené dvere som počul tlmené hlasy - Louis, ako čosi naliehavo vysvetľuje, Harryho vrčanie, Louisov naliehavý tón, Harryho rezignovanie a o pár minút bol Louis opäť pri mne, v rukách nesúc akési úzke rifle a tmavú košeľu s bielymi srdiečkami.

"Tak to ani náhodou," zaprotestoval som skôr, ako by mohol vysloviť, na čo myslí.

"Ale áno," prikyvoval náruživo a už ma aj naťahoval do košele. Keď zaútočil na moje rifle, rýchlo som ho zastavil a prezliekol si ich radšej sám, lebo verím, že by neváhal vymeniť mi aj trenky, keby sa mu nepáčili.

"Skvelé," prikývol nadšene a so slovami "Ide sa oslavovať," zamieril von z izby. Nasledoval som ho do obývačky, kde už čakal Harry a len čo sa nám stretli pohľady, nahodil otrávený výraz.

"Kto všetko ide? Liam? Zayn? Niall? April?" pýtal sa a Louis za každým menom pokrútil hlavou.

"Len my dvaja... traja," opravil sa rýchlo, keď si ma všimol vo svojom zornom poli.

"A kam presne?"

Louis sa len tajnostkársky uškrnul, vzal zo stolíka kľúče od auta a oboch nás vypoklonkoval z domu až ku autu.

Celú cestu sme šli mlčky, teda až na Louisove pokusy o rozhovor, ktoré Harry vždy odbil jednoslovnou odpoveďou, tak sme len počúvali rádio a snažili sa tváriť, že sa vôbec necítime až tak nepríjemne, no jediný, komu to šlo, bol Louis. Pospevoval si a búchal do rytmu po volante, akoby bol celkom odolný tej napätej situácii, ktorá v aute vládla. Trvalo to takmer pol hodinu, no keď napokon zaparkoval auto a vyhlásil, že sme na mieste, takmer mi oči vypadli z jamôk. Pred klubom, do ktorého sme zjavne mali zamierené, bolo plno mladých ľudí, ale hlavne mužov s fotoaparátmi a vyzeralo to, že každý jeden z nich čaká, až niekto otvorí dvere nášho auta. Neodvážil som sa spraviť to prvý a Harry sa ku mne otočil s neistým pohľadom v tvári. Nahol sa dozadu, kde vedľa mňa ležala akási deka a prevesil mi ju cez hlavu.

"Ak ťa niekto uvidí, si mŕtvy," precedil pomedzi zuby, Louis len prevrátil očami a ja som sa radšej rozhodol poslúchnuť ho. Len čo Harry vystúpil a Louis za ním, vybral som sa von z auta aj ja, pričom deku som si stiahol hlbšie do tváre, no napriek tomu ma celkom oslepili blesky fotoaparátov a musel som sa Louisa chytiť za plece, aby som videl, kam vôbec kráčam.

"Harry!"

"Louis!"

"Ako sa máte dnes večer?"

"Všetko najlepšie, Harry!"

Prekrikovali sa jeden cez druhého, snažiac sa upútať ich pozornosť. Podľa všetkého, moju identitu nikto nespoznal - to by nastal ešte väčší rozruch.

Nasledoval som Louisa až do klubu, kde mi strhol deku z hlavy a potiahol ma smerom k baru, kde nám obom objednal drinky.

HARRY'S POV

Nechal som Louisa s Edwardom, aby šli dnu, zatiaľ čo ja som ostal ešte chvíľu pred klubom a niekoľko minút strávil podpisovaním a fotením sa s fanúšikmi. Keď sa mi nakoniec podarilo dostať sa dovnútra, tých dvoch som zbadal stáť pri bare s pohármi v ruke a keď som si všimol, že Louis sa na čomsi srdečne zabáva, pichlo ma pri srdci od žiarlivosti. Rýchlo som tie myšlienky zahnal kamsi do kúta svojej mysle a vybral sa za nimi.

"Harry, Harry," začal Louis, len čo som sa postavil medzi nich, jednu ruku si prevesil cez moje plecia a druhou ma kamarátsky pobúchal po hrudi. "Edward mi práve hovoril o ich prvom stretnutí s April, to si musíš vypočuť!"

Prešiel som pohľadom na Edwarda, ktorý nevyzeral veľmi nadšený tým, že mi niečo musí rozprávať a úprimne, ja som to ani nechcel počuť. April je moja kamoška a po celom dnešnom dni som nemal najmenšiu chuť spájať si ju s Edwardom, ani len minimálne. Len som mávol rukou, aby som mu dal najavo, že mi nemusí nič rozprávať a Louis už bol zamestnaný flirtovaním s blondínou po jeho pravici, takže ho do toho nikto nenútil. Pár minút sme tam stáli mlčky, on sŕkal zo svojho nápoja a ja som čakal, kým mi barman spraví ten môj, kým sa k nám opäť neotočil Louis. Rukou kývol kamsi za nás na vysokú sporo odetú brunetu mieriacu do prázdneho boxu najbližšie k nám.

"Všetko najlep-..." začal Louis, no prerušil ho Edward, ktorý s nadšeným výkrikom: "Striptérka! Panebože, to je striptérka!" vyštartoval z miesta a už aj sedel v boxe, pričom dievčina sa mu hneď aj začala vrtieť v lone. Louis so smiechom pokrútil hlavou a vybral sa za nimi, pravdepodobne očakávajúc, že ich budem nasledovať a počkám, kým bude na mne rad, no na takú reakciu som bol až príliš naštvaný a po celom tomto dni vyčerpaný tým, ako musím jednostaj ustupovať. Už som toho mal dosť. Nechal som tých dvoch, nech sa zabávajú sami, na jeden raz som do seba prevrátil svoj drink a ráznym krokom sa vybral z klubu preč. Domov. Sám. Na svoje osemnáste narodeniny.