Double the Trouble [SK]

17. kapitola

EDWARD'S POV

Možno som si to mal nechať pre seba. Alebo ak chceme zájsť hlbšie, možno som ju nemal pobozkať. Alebo - prečo nejdeme ešte hlbšie - nemal som sem chodiť. Nič z toho by sa potom nebolo stalo. Nesedel by som teraz v kabáte na posteli s telefónom v ruke, zbalenou taškou pri nohách a hlavou plnou ťažkých rozhodnutí.

Totiž, po tom, ako som April pobozkal, nielen že veci medzi nami začali byť divné, no začala byť ešte viac odťažitá ako bola predtým. Zrazu trávila každú voľnú chvíľu v robote a aj keď mala čas, tvárila sa, že ho nemá. Na mňa, ani na Harryho. To som usúdil podľa toho, že podlaha pod vešiakmi sa zaradila do jeho rebríčka obľúbených miest - neraz som si šiel do kuchyne po sušienky a z chodby sa ozvalo tiché zabručanie, dokonca som sa raz takmer potkol o jeho nohy, ktoré ako jediné trčali spod radiátora pri vešiaku, keď som sa šiel prevetrať. Keď sa však jeho povaľovanie sa po náhodných miestach v dome začalo vymykať spod kontroly, Louis si ho vzal pod svoje krídla a spolu chodili vymetať bary (aspoň Lou to tak nazýval, hoci si nie som istý, či ten bezduchý Harry nepotreboval na ruky motúzky, ktorými by ho ktosi ovládal, aby ho Louis dostal na tanečný parket), zatiaľ čo ja som trávil čas s Niallom, keďže zo skúsenosti viem, že nie som chalan do party a už vôbec nie na párty, a taktiež som si z chalanov najviac rozumel práve s ním. Dni ignorancie od April však len pribúdali a moje obavy sa len viac a viac nafukovali, až som to nevydržal. Musel som sa niekomu zveriť, musel som niekomu dovoliť, aby ma ubezpečil, že to nie je moja vina, že je všetko v poriadku, a že to čoskoro prejde.

"Niall," oslovil som ho, upierajúc zrak na svoj pohár koly.

"Hm," bolo všetko, čo zo seba bol ochotný dostať, keďže prežúval kurací wrap a zjavne nemal čas na nič iné.

"Niečo som spravil a... tuším som pokazil moje priateľstvo s April, ale-..."

"Čo si spravil?" Prerušil ma. Pomaly som dvihol zrak k nemu, teraz už žul pomalšie a podozrievavo si ma premeriaval.

"Pobozkal som ju a odvtedy-..."

"Čože?!" Opäť ma nenechal dohovoriť. Sústo by mu bolo vypadlo z úst, keby si nespomenul, aby ich zavrel. Na čele sa mu pomaly prehlbovala vráska od mračenia, wrap pomalým pohybom položil na tanier a rovnako pomaly si oprášil ruky, pričom dožul, čo mu v ústach ostalo a prehltol. Toto vyzeralo vážne zle, keď kvôli tomu odložil jedlo.

"Edward, vravel som ti, že-..."

"Že je Harryho, áno, áno, to si pamätám," tentoraz som skočil do reči ja jemu trochu nahnevaným tónom. Už ma prestávalo baviť, ako všetko patrí Harrymu. On bol to dvojča, na ktoré sa usmiala šťastena, zatiaľ čo ja... čo som mal ja?

"Tak prečo si to spravil?"

"Pretože je prvé dievča, ku ktorému som niečo také cítil!" zvolal som, čo konečne prinútilo Nialla prestať sa tak mračiť a nahodil súcitný výraz, ktorý však v ďalšom momente nahradil výčitkami.

"Aj tak to od teba bol úder pod pás a-..."

"Vidíš, presne tam sa naše názory líšia."

Neveriacky na mňa vyvalil oči a následne pokrútil hlavou. "Musíš to Harrymu povedať."

"A ak nie?"

"Tak mu to poviem ja."

Nepáčilo sa mi, kam tento rozhovor sledoval. Začínal som ľutovať, že som s tým vôbec začínal, predsa len som sa mal ďalej zožierať obavami, určite by to bolo lepšie a znesiteľnejšie, ako tieto výčitky, ktoré do mňa zasádzal Niall. A k tomu tie nezmyslené limity - prečo by som mal svojmu bratovi vôbec niečo vravieť?

"Dám ti čas do zajtra rána," dodal Niall a ja som len prevrátil očami. Správal sa, akoby všetko vedel najlepšie, akoby bol Pán Spravodlivý. Na jednej strane som to chápal - Harry je jeho najlepší kamoš a dal mi čas na to, aby som to spravil sám - na tej druhej ma ale neuveriteľne štvalo, že sa nepostavil na moju stranu, že v tejto situácii, keď by som to najviac potreboval, nie je môj kamoš.

Nemusím snáď ani spomínať, ako Niallovo ultimátum dopadlo - po tom, ako som prišiel domov a našiel strápeného Harryho vertikálne rozvaleného cez gauč tak, že mu nohy viseli cez operadlo a hlavu mal zaklonenú k telke, v ktorej bežal Denník Bridget Jonesovej, nedokázal som mu to povedať. Navyše sa v nasledujúcich minútach privalil vychystaný Louis, ktorý ho vzal so sebou do klubu, takže som až toľko času na priznanie sa nemal. Nieže by som to mal v pláne urobiť.

A samozrejme, Niall slovo dodržal. Na druhý deň, po tom, ako sa Harry vrátil z golfu, nemusel som sa ani pýtať a bolo mi jasné, že sa reč dostala na mňa a April. Bolo mi to jasné z jeho naštvaného trieskania dverami, z toho, ako na mňa zazeral a napokon aj z toho, ako na mňa zrúkol: "Prečo si to urobil, ty bastard?!"

Pomaly ale isto som začínal pociťovať, aký som v tom dome viac nežiadúci. Harry sa ku mne správal oveľa horšie, ako na samotnom začiatku, čo ma ale bolelo najviac, tentoraz v tom s ním šiel aj Louis. A Niall. A nakoniec aj Liam a Zayn. Neboli ku mne vyslovene zlí, no klamal by som, keby som povedal, že som sa v ich spoločnosti cítil vítaný.

Čo ma vedie k dnešku. K tomu, ako som si zbalil veci, nahodil na seba kabát a zavrel sa do izby premýšľajúc, či to urobiť. Či naozaj odísť - a dôvody, prečo nie. Až také ťažké to rozhodnutie napokon nebolo. Nasadil som si okuliare, ktoré už niekoľko týždňov len tak ležali na nočnom stolíku, prevesil si cestovnú tašku krížom cez plece a vybral sa z izby von, tichými krokmi prechádzajúc okolo izby, v ktorej si Louis čítal. Poslednú zastávku som si spravil v kuchyni, kde som na chladničku zavesil odkaz s troma slovami: Mrzí ma to.

Následne som z domu vyšiel a bojujúc s túžbou ešte raz sa naň obzrieť som sa vybral k motorke. Skôr, než som na ňu však nasadol, rozhodol som sa dať ešte niekomu poslednú šancu zastaviť ma.

APRIL'S POV

Znudene som prechádzala kanálmi v televízii, keď mi zavibroval telefón na stole predo mnou (už niekoľko dní som ho mala nastavený na tichom režime, len aby som sa vyhla Harryho zvoneniu). Nahla som sa k nemu bližšie, aby som si prečítala meno na upozornení a len čo som tam zbadala 'Edward', oprela som sa späť dozadu. Nevyhýbala som sa im posledné dni len tak pre nič za nič. Harryho takmer-vyznanie na mňa pôsobilo oveľa viac, než by som kedykoľvek predtým bola ochotná pripustiť. A potom tu bol Edward, ktorý ma pobozkal a veci skomplikoval ešte viac. Vyzeral takmer rovnako ako Harry, čo znamenalo, že vyzeral vážne dobre, rozumeli sme si, vedel ma rozosmiať, cítila som sa pri ňom, akoby sme sa poznali roky. Jediná jeho chyba bola, že nebol on. Po tých dlhých dňoch vyhýbania sa im obom som však začala pochybovať, či to vážne bol nedostatok.

Zvedavosť napokon zvíťazila nad mojou tvrdohlavosťou a ani nie o päť minút už som držala telefón v ruke, otvárajúc správu od Edwarda.

Uz tu viac nemam preco ostavat - jedine ze by si mi dala dovod. Do 19:30 budem pred vchodom do parku. Ak neprides, pochopim to. Ak ale prides, neviem, ci bude Harry rovnako chapavy. Musis sa rozhodnut. Prepac, ze to muselo byt takto.

Musela som si obsah správy prečítať niekoľkokrát, kým mi došiel jej význam. Edward chce, aby som si konečne medzi nimi vybrala. Nielen to, zároveň mi dáva zbohom. A mne ostáva dvanásť minút, aby som sa rozhodla, čo spravím. Dvanásť minút, a potom ho už možno nikdy neuvidím. Úprimne, len čo som si uvedomila toto, viac mi nebolo treba premýšľať. Bleskovo som utekala ku skrini, z ktorej som si vybrala svoju bundu, navliekla si ju na seba a nakrivo si pozapínala gombíky - kto mal čas dávať pozor, ktorý ide do ktorej dierky, keď už o desať minút odíde niekto, na kom vám tak záleží. Ani som si nevymenila tepláky za rifle, rovno som si nastokla čižmy a so strapatými vlasmi, ktoré už ani náhodou nebol čas upraviť, som zamierila k dverám - akonáhle som však potiahla kľučku a chystala sa pustiť do behu, niečo ma zastavilo. Niekto ma zastavil. Od prekvapenia som miesto svojho plánovaného šprintu spravila krok vzad a vyjavene hľadela do Harryho odhodlanej tváre.

"Prepáč, že som prišiel neohlásene, ale musel som ti to povedať," začal, ignorujúc moju celkom iste zaskočenú tvár. "A poviem to len raz. Mrzí ma, že naše priateľstvo nebolo natoľko silné, aby prekonalo fakt, že ťa milujem."

Teraz môj zaskočený výraz už nemohlo byť možné prehliadnuť.