Double the Trouble [SK]

18. kapitola

HARRY'S POV

April na mňa hľadela s výrazom, akoby to vôbec nečakala. Akoby to počula prvý raz, akoby som jej len pred pár dňami nepovedal to isté, akoby... Akoby si ani nebola istá, či sa to vôbec deje naozaj.

"Bolo by fajn, keby si nejako zareagovala," povedal som po chvíli, čo na mňa len s vyjaveným výrazom žmurkala, neschopná slova. Ani to však nijako nepomohlo, pretože jediné, čo sa na nej zmenilo bolo to, že teraz si k pootvoreným ústam priložila dlane a v očiach sa jej zaleskli slzy - čo, nebudem klamať, ma trochu rozhodilo. Veď ktorého chlapca poteší, keď po jeho vyznaní lásky nasleduje dlhé ticho a plač?

"Okej, fajn," vydýchol som. "Rozumiem."

Hoci som nemal žiadne očakávania a už vonkoncom som sa nenádejal, že sa mi April hodí okolo krku, no je pravda, že keď jej reakcia bola nulová, sklamalo ma to. Viem, že som jej v podstate prišiel len povedať, ako ma mrzí, že sa cez to nemohlo dostať naše priateľstvo, no možno som v kútiku duše dúfal, že ma vyvedie z omylu. Alebo, možno - len možno, mi povie, že to cíti rovnako. Preto som sa viac nedokázal pozerať do jej ranenej, zarazenej tváre, v ktorej sa miešalo toľko emócií, že som mal problém spoznať vôbec niektoré. Preto som zvesil plecia a s tichým povzdychom sa vybral na odchod, pričom mi bolo jasné, že ona sa za mnou stále ani len nepohla. Nebol som si istý, či vôbec dýchala - a možno ako dobrý priateľ by som sa mal opäť otočiť a načiahnuť prsty k jej nosným dierkam, aby som sa ubezpečil, že sa neplánuje vedome udusiť, ale na druhej strane, toto bol môj posledný pokus o obnovenie nášho priateľstva a nezdalo sa, že by oňho ona stála. Čo bol práve ten istý fakt, ktorý ma donútil na poslednom schode zastať a zamračene si v mysli prehrať vetu, ktorú som sa chystal vysloviť.

"Vieš," začal som, stále otočený chrbtom k nej, "nemôžem uveriť, že to takto skončí. To, že ťa," nahodil som statočný výraz a otočil sa, presne v tej istej chvíli, ako som za sebou začul tiché kroky, "milujem, by si-..." April stála priamo za mnou a nemienila mi dať priestor dopovedať. Koniec mojej vety zhltla jediným bozkom, o ktorom som donedávna ani nevedel, že je to jediné, čo mi chýba.

EDWARD'S POV

19:39. Už deviaty raz som si v duchu zopakoval, "ešte minútu."

Príde. Určite príde.

Celým svojím bytím som si nahováral, že tú správu nezbadala včas, že ju zdržala mama, že je už na ceste... a zároveň si celým svojím srdcom uvedomoval, že sa neukáže. A to bolelo najviac, vedomie, že jej na mne nezáležalo natoľko, aby sa so mnou prišla aspoň rozlúčiť.

19:40.

Už viac sa presviedčať nemôžem. Čím dlhšie som v tej zime stál - sám - čím viac minút prešlo a ona sa neukazovala, tým viac to bolelo. Hryzúc si do spodnej pery, aby sa mi toľko nechvela, som sa vybral späť k motorke a len čo som na ňu vysadol, vybral som si z vrecka telefón ešte raz, aby som mohol skontrolovať, či mi aspoň nenapísala správu, vysvetlenie, prečo mešká, alebo aspoň krátke zbohom. Keď som ho však odblokoval a na displeji zbadal akurát tak veľké bolestivé nič, uvedomil som si, že ak sa chcem v duševnom zdraví dostať na letisko, mal by som ho vypnúť, aby som každú minútu nenaťahoval uši, či nezačujem zapípanie, aby som nečakal, že sa stane zázrak. Len čo obrazovka telefónu sčernela, schoval som si ho do cestovnej tašky medzi oblečenie a naštartoval motor.

APRIL'S POV

Bytostne som si uvedomovala Harryho bozky, necítila som ich len perami. Ruky mi blúdili jeho kučerami bez toho, aby som ich ovládala, šteklenie v žalúdku bolo tak silné, akoby sme boli na horskej dráhe a srdce mi šlo vyskočiť z hrude pod jemnými dotykmi jeho dlaní v mojich vlasoch, na chrbte, lopatkách, zadku. Každý kúsok môjho tela kričal - Harry.