Confused (FF) [✓]

18. kapitola

Keď sme zastavili pred domom, Lukáš sa ku mne otočil a pozrel sa mi do očí:
"Lisa... Ja... Viem, že som zlyhal, keď som dovolil, aby ťa ten magor uniesol... Som strašný debil... Kebyže viem, že to plánoval..." zdvihol ku mne utrápený pohľad...

"Lukáš..... Neber tú vinu na seba... Neobviňuj sa za niečo, čo ti nemá kto vyčítať. Ani ty, ani ja, ani nikto iný nevedel čo Marek zamýšľa. Tak sa už prestaň obviňovať a teš sa, že som doma!" povedala som akože urazene.

"Dobre prepáč.. Ja len... Záleží mi na tebe, a veľmi...." svoj zrak zabodol do zeme.
"Ja viem.. Aj mne na tebe," zdvihla som mu bradu tak, aby sa na mňa díval a usmiala som sa naňho... Úsmev mi opätoval.

"Tak poď, ideme, aby si ostatní nemysleli, že nás znova uniesli oboch," zasmiala som sa a Lukáš do mňa buchol.
"Aaau!" skríkla som a zasmiala som sa.
"Ale no, len sa nerozpusti," robil si zo mňa srandu Lukáš.
"Ty si hrozný," smutne som sa usmiala.

"Áno, som hrozný... Blázon do teba," brnkol mi po nose a ja som sa usmiala.
Naklonil sa ku mne a spojil naše pery, ktoré do seba zapadli ako puzzle. Tá chvíľka bola najkrajšia v mojom živote, no musela som sa odtiahnuť...

Lukáš sa na mňa pozrel a zvraštil obočie.

"No nepozeraj sa tak na mňa.. Veď večer máme času dosť... Teraz sa idem zvítať s rodinou," usmiala som sa naňho a vystúpila som z auta.

"Dobre, ale večer ťa to neminie," dobehol za mnou Lukáš a spojil naše ruky.
"To som rada," stisla som mu ruku.

Keď sme prišli k domu, Lukáš zazvonil...
V sekunde sa dvere doslova rozleteli.

"Kde ste dočerta boli!" vyletela na nás moja mama...
Dokedy sa o mňa chce ešte báť?!