Confused (FF) [✓]

6. kapitola

Pohľad Lukáša
Keď sme sa rozlúčili, pobral som sa domov... Cestou som celý čas rozmýšľal... Oči ma štípali od zaschnutých sĺz na mojich lícach.
Nerozmýšľal som nad tým, prečo mi to urobila moja bývalá, že sa so mnou rozišla, ale rozmýšľal som nad ňou - nad Lisou...

Nijaké dievča ma tak nedokázalo upokojiť tak ako ona.
Keď ma objala, keď ma hladila po chrbte, niečo to so mnou robilo.... Každý jej dotyk ma upokojoval, každý jej úsmev ma rozveselil.......
Och... Som ja ale blázon... Idem si ľahnúť, lebo zajtra ma nezobudí ani vedro zimnej vody...

Na druhý deň ráno
Zobudil som sa na ostré svetlo, ktoré mi nepríjemne svietilo do očí. Vstal som z postele a pobral sa do kúpeľne umyť si tvár...
Keď som sa postavil pred zrkadlo, skoro som dostal infarkt - vlasy strapaté ešte stále rozfúkané od včerajšieho vetra, oči opuchnuté a červené ako paradajky a líca bledé ako stena... No proste hrôza....

Zišiel som dole na raňajky... Všetci sedeli pri stole a potichu jedli.... Keď som vošiel do kuchyne, ucítil som na sebe tri páry zvedavých očí...
"Dobré ráno," zahundral som popod nos a sadol si k ostatným na raňajky...
"No dobré ráno mladý pán," skríkol oco.

"Oci, môžeš byť prosím ťa trochu tichšie," okríkol som ho potichu.
"Ale, ale braček... Opica útočí?!" musela do mňa rýpať ešte aj segra.
"Žiadna opica neútočí, nebol som v žiadnom bare ani na diske.a som triezvy," oznámil som im podráždene.... Mama už šla otvárať ústa, keď som ju predbehol:
"Mami, prosím, aspoň ty ma ušetri zbytočných otázok," unavene som na ňu pozrel.
"A ďakujem za raňajky," vytrepal som sa spod stola a kráčal naspäť do svojej izby...

Keď som kráčal hore, začul som ich dole, ako sa rozprávajú:
"Čo mu je?" spýtal sa oco.
"Ja neviem," odvetila mu Trice.

Zvyšok som nepočúval... Pobral som sa do mojej izby, zamkol dvere a hodil sa na posteľ ako mŕtvola....

'Do riti, Lukáš, čo sa to s tebou deje?!' hovorilo mi moje podvedomie.
'No čo asi, však je zamilovaný, len si nie je istý,' ozvalo sa srdce.
"Ticho!" skríkol som na celú izbu.

"Lukáško deje sa niečo?!" v sekunde bola mama hore a klopala mi ma dvere....
"Nič, mami, len.... Len rozmýšľam...," povedal som najväčšiu hlúposť, ktorá ma napadla... Ale však vlastne to bola pravda.... Mne už šibe...

"Aha... Okej tak idem dole keby niečo zavolaj ma," kričala na mňa cez dvere.
"Dobre, mami, ďakujem," odpovedal som jej.

Vybral som mobil z vrecka a šiel som odpísať na správy...
Keď vtom mi prišla správa od Sandry...