Blbec Blake

"Mne by si mala veriť."

Na chodbe už ďalej nevládala a už  skoro pri dverách, pri výhode zo školy, zastavila.

Akonáhle sa zohla, aby mohla popadnúť dych, taška sa jej zošmykla z pliec a dopadla na zem.

A to bol zvuk, ktorý donútil Blakea zastaviť a otočiť sa.

Jeho mračiaca tvár povolila a v očiach sa mi mihla ľútosť, jemnosť a láska.

Vykročil s tým,  že jej pomôže, ale ona sa vystrela a chytila tašku do rúk, ktorú si následne prehodila naspäť cez rameno.

,,Nepotrebujem tvoju pomoc," zamrmlala a keď zdvihla hlavu, stretla sa s jeho pohľadom. Tvrdým a nekonečne modrým.

Blake nadvihol obočie a zasmial sa. Nie úprimne a už vôbec nie príjemne.

,,Odrazu, nie ? Potrebovala si hlavne v tedy, keď si mala zaujať Zacka, čo?"

Správal sa ako kretén, uvedomoval si to. A nehodlal prestaň. Nie teraz, keď mal konečne možnosť rozprávať sa s ňou.

Joan pozrela inde a snažila sa zahnať slzy. Ak by nepodstúpila zmene, nič, zo všetkých vecí, ktoré sa teraz dejú, nič z toho by sa nemuselo diať.

,,Neodvracaj hlavu, Joan," zavrčal a urobil k nej krok.

,,Nie teraz. Dopekla. Nie teraz, keď konečne stojíš predo mnou a ja mám možnosť s tebou komunikovať."

Lenže ona sa k nemu otočiť nechcela. Nie, pokiaľ používal ten odmeraný, arogantný tón.

Blake od zúrivosti zaťal päsť, zdvihol ju dohora a tesne pri svojej hlave ju uvoľnil a párkrát si precvičil prsty a následne si prešiel po vlasoch.

Snažil sa ukľudniť. Ale, dopekla, nešlo to. Bol nahnevaný a vrelo to v ňom. Čo vrelo, priam bublalo. Možno aj pieklo a smažilo sa. Možno boli jeho pľúca a pečenka ako vyprážaný syr.

,,Tak sa na mňa nedívaj. Ak ti to pomôže cítiť sa lepšie,  potom okej, nerob to. Poznážím sa ťa pochopiť," povedal ironicky a ešte viac ironicky sa zasmial.

Chystala sa otočiť a ísť trebárs aj znova do jedálne, ak by to pomohlo. Aby sa mohla cítiť lepšie, rozplakať sa.

Pretože to nejakým zvláštnym spôsobom potrebovala. Plakať.

Možno to bolo tým ako rozprával, ako sa tváril. Nebola na to zvyknutá. Vždy bol k nej milý, jemný a starostlivý.

A keď si tak človeka naučíte, je jasné, že automaticky začne reagovať úplne inak.

,,Nie, dopekla. Nikam nepôjdeš a už vôbec nebudeš plakať."

Chytil ju za zápästie a snažil sa ju pritisnúť k sebe, neuvedomujúc, že ju to môže bolieť.

,,Pusti," zatiahla plačlivo ale on pokrútil hlavou a tvrdo sa jej pozrel do očí.

,,Nie. Nie, pokiaľ ti nepoviem to, čo mám na srdci."

Snažila ho potlačiť. Ten plač, ktorý sa rval z jej očí. Snažila sa. Ale nuž, nevyšlo to. A jeho to neobmäkčilo.

,,Ignorovala si ma, Joan. Snažil som sa ti dať priestor. Snažil som sa ťa nechať. Ale, dopekla, nejde to. Si v mojej skurvenej hlave. Ani, sakra, neviem, od ktorého momentu, ale si tam riadne dlho a moje sračky to nie sú. Za to môžeš ty a tvoja existencia."

Tisla pery a dívala sa inam. Chcela ísť preč, nechcela ho počúvať a snažila sa svoje pocity zatlačiť do úzadia. Ale bolelo to. Bolelo tlačiť ich, keď chceli ísť von.

,,Mne by si mala veriť. Mne by si mala venovať pozornosť. Ja ťa vidím takú, aká naozaj si. To, ako vyzeráš teraz, je, dopekla, sexi, ale chcem ťa späť."

Povedal to zúfalejšie a čakal. A preto si nepadatelne prečistil hrdlo a natiahol voľnú ruku, aby jej mohol otočiť tvár k sebe.

,,Chcem ťa vidieť v tom príšernom oblečení, v tých debilných a zároveň mizerných okuliaroch a chcem vidieť na tvojich rukách tri kilá kníh, ktoré si si vždy nosila z knižnice."

Jej uši zachytávali jeho slová. Hrialo ju to tešilo zároveň a bažila po tom, aby tie slová hovoril stále dookola, ale jej mozog vraví, aby sa ďalej metala a šla preč, pretože sa správa ako totálny blbec.

,,Chcem ťa. Našiel som ťa ako odcudzenú vec a privlastnil som si ťa. Si moja, dopekla. Drobec.." Zatiahol dúfalo a pohľad mu zmäkol, ale ona sa zamračila.

,,Nazval si ma odcudzenou vecou ?"

Zarazil sa a nevedomky povolil stisk. Ihneď vykĺzla z jeho ruky a pritihla si ju k hrudníku.

,,Čo dopekla ? Z toho všetkého, čo som ti povedal, si si zobrala práve toto ?" Tváril sa nechápavo a zmätene zároveň.

,,Typická ženská, sakra," povedal si sám pre seba a zahľadel sa inde.

Keď sa k nej otočil, stála ďalej od neho.

,,Nemyslel som to zle, príšerka. Myslel.."

Nenechala ho dohovoriť. Hodila po ňom knihu z matematiky a zavrčala. Trafila ho, ale ani sa nepohol.

,,Preto si ma vždy volal príšerkou? Lebo som vyzerala ako odcudzená vec ? Nechceš ma volať príšera a preto si si to radšej obmäkčil? "

Nechápavo sa zamračil a tváril sa ešte viac zmätene. Keď dostatočne pochopil jej slovám, ironicky sa zasmial.

,,Nebuď hlúpa. Sama si vždy vedela, že nie si krásna, Joan. Pre nikoho. Pre mňa si však vždy bola. Videl som v tebe viac ako ktokoľvek iný a preto preto ťa milujem. Som človek, ktory miluje divné a zvláštne veci. Nemôžeš za to na mňa hne.."

Znova nemal šancu dokončiť. Už bola na ceste preč.

Zúrivo zavrčal a tresol do najbližšiej skrinky. Náhle bolo už len počuť hlasné "kurva!"