~Hlavu hore princezná~

1. Kapitola

 

Bežím po lese, krvavé rany po celom tele a niekto ma naháňa, mám strach , začne fúkať jemný studený vietor , zrazu zakopnem a spadnem, obrátim sa a vidím to čo v ostatných snoch ešte nebolo, muža , nevidela som mu do tváre , jediné čo bolo zreteľne vidieť boli jeho krásne ľadovo modré oči a havranie čierne vlasy...

crrrrrrrr..... zazvonil mi budíka na piatu ráno. Vyskočila som na nohy , v izbe bola ešte tma . Obišla som posteľ ,bosá som zakopla o roh postele. Tá neuveriteľná bolesť. Snažila som sa byť po tichu aby som nikoho nezobudila , držiac za nohu som sa hodila na posteľ a čakala kým bolesť ustúpi. Po pár minútach to bolo lepšie ale snažila som sa nehýbať prstom a pomaly našľapovať. Rýchlo som si sadla za stôl a otvorila svoj zápisník, zapísala som si svoj sen , vždy to robím , ani neviem prečo, žeby z nudy ??

Hneď ako som to dopísala , pozrela som sa nedočkavo na kufre, nevydržala som a začala som pišťať, za pár minút do izby vošiel papa :"Čo to preboha stváraš ?? Chceš zobudiť celí dom? Šibe ti? Si normálna?" zabuchol hneď dvere a nestihla som ani odpovedať na jeho otázky , nenávidím ho. Dokonca ma donútil ho volať „papa“.

O pol hodinu som oblečená prišla dole na raňajky , môj otec ma spražil unaveným pohľadom. Toto som spackala , celú cestu na letisko budem počúvať aký je unavený . Nemá ma rad , ale prečo ?

Po chvíli sa spýtal:" Čím chceš byť ?"

"Keď budem dospelá , chcem byť šťastná" odpovedala som , naozaj neviem čím chcem byť, vkuse sa to mení a aj keby to viem , jemu to nepoviem.

"Nerozumieš otázke"

"Nie ... to ty nerozumieš životu" odvrkla som, nemám rada rozhovory s ním. Po raňajkách som sa rozlúčila s maminou a s papom som išla do auta. Celú cestu na mňa neprehovoril ale stále sa usmieval, musí mať skvelú náladu že mu odchádzam zo života, jaj, ja ho tak nenávidím...

Pohľad zo strany otca Fleur (Burel) ...

Ležím v posteli a len tak rozmýšľam, neviem sa dočkať že to malé zasrané decko odíde z domu a môžem urobiť to po čom dlho túžim , začul som piskot ktorí som ledva započul , určite to bolo ono TO , neviem či to je aj človek , z toho čo mi Amanda /matka Fleur/ kecala je to niečo, ani neviem čo, nepočúval som ju, po par sekundách má omrzeli počúvať o svojej nevlastnej dcére, jedine čo som počul bolo to že jej nemám hovoriť o jej pravému otcovi . A tak som počúvol. Vyskočil som na nohy a otvoril dvere , začal som na ňu kričať a nadávať. Robí mi to radosť keď ju vidím smutnú... a prečo ? Nie je moje dieťa, vôbec sa na mňa nepodobá, má jeho oči , Amandine vlasi a telo a jeho povahu, čistú a nevinnú. Toto si myslí Amanda, ale milí sa, to decko neni čiste a už vôbec nie nevinne... Ani si nechcela nechať moje priezvisko Thompson a zostalo jej Waldner po Amande. Je to len malé usoplavené decko ktoré potrebuje hodinu výchovy ako sa správať ku rodičom.

Prišiel som dole a ešte tej malej mrche som musel spraviť raňajky. Keby si to aspoň zaslúžila.

Keď prišla dole začal náš rozhovor, nenávidím jej ton hlasu keď sa so mnou rozprava, ale vedľa mňa sedela Amanda a tak som sa musel ovládať, keby tam nie je asi ju vyfackám, tu beštiu hnusnú. Asi pol hodinu som čakal kým sa tie dve spolu rozlúčia a potom som ju odviezol na letisko, takú radosť som nemal dávno, vysadil som ju tam a nechal tak, nech sa už domov ani nevracia. 16 rokov z obyčajným deckom , cestou domov som sa zastavil v bare z kamošmi a užil z babami, oslavovali sme.Prišiel som na letisko o jedenástej a domov o druhej poobede, doma som Amande rozprával ako starostlivo som tam s Fleur čakal... No aký je so mňa hrdina ...

Fleur...

Môj papa má nechal tu a odišiel, na letisku som stála prvý raz a nemala som poňatia kam mám ísť, lietadlo malo o chvíľu odísť , teda chvíľa bolo asi niekoľko hodín no pri tejto veľkej budovy to pôjde rýchlo .

Sústredila som sa na dvere a ľudí, uvidela som tabuľku kedy ide aké lietadlo no ja som jej nerozumela , niekto do mňa vrazil a ja som padla na zem.

"Och, prepáč ... to som celá ja" začalo dievča panikáriť a pomohla mi vstať.

"Nie to nevadí..." milo som sa usmiala, naozaj mi nevadilo že do mňa narazila. A po chvíli som sa odvážila a spýtala som sa jej na lietadlo do Londýna, spýtala som sa jej to po anglicky lebo keď sa ospravedlňovala hovorila francúzsky len mala anglický prízvuk.

"Aj ja idem na to lietadlo" usmeje sa a celú cestu sme išli spolu, v lietadle sme tiež sedeli spolu čo bola obrovská náhoda, či osud? Volá sa Madison, je jej toľko čo mne a ide na tú istú školu kde ja, vo Francúzsku bola len na prázdninách aby si zlepšila Francúzštinu, je odo mňa menšia , mne je 1.75 a jej cca 1.54 , rozdiel bol veľký, mala bledú pleť a tmavo čierne vlasy, krásne tmavo modré oči, skoro čierne oči, tvar mala čistú bez jedinej vyrážky alebo pehy, ale mala malú jazvičku na čele v pravej časti na spánkoch ktoré zakrývala ofinou , vlasy mala zopnuté vo vrkoči, vlasy malá veľmi krátke, viac by jej to pristálo keby si vlasy nechá rozpustené . Keď sme pristáli tak sme sa rozišli.

Zobrala som si batožinu a až vtedy ma napadlo , čo keď ma babka nespozná? Nevideli sme sa ani raz, prišla som do veľkej haly a obzerala som sa , okolo seba som videla toľko šťastných ľudí .

Po pár minútach hľadania som mala chuť to vzdať , dokonca som videla aj Maddy si nájsť rodinu.

Po ďalších pár minútach ma upútala jedna ružová tabuľka kde bolo napísane: Fleur W.

Ach mami, tak ťa zbožňujem, mamina asi volala babke a povedala jej o mojich obľúbených farbách a určite aj o tom nápade s ceduľkou. Tabuľku držala stará osoba na vozíčku - pravdepodobne moja babka - a rukoväte vozíku držal muž s pekným telom a vlasmi ako moja mamina - raz mi mamka spomínala že mala súrodenca Lukasa, asi to je on.

Pomaly a váhavo som prišla ku nim "Baby?" pozrela som sa na nich spýtavo.

Babka sa pousmiala a vynikli jej vrásky "Ty si mi ale vysoká, nevidela som ta od tvojich dvoch týždňov no tvoje oči máš stále rovnaké"

Objala som babku a zoznámila z Lukasom a mám ho volať Luk. Zaviedli ma ku nim domov do veľkého domu. Z vonku bol veľký, steny biele s čiernymi orlamentami a strecha tiež čierna a na oknách boli krásne kvety.

Celú cestu sme sa zoznamovali, rozprávali sme si zážitky a také podobné zaujímavosti.

Vošla som do izby ktorá bola pekne zariadená s tapetou bielou a nejakými kvetmi bledulinko ružovými, podlaha bola tmavo hnedá a skrine čierne, pekne spolu pasovali. Kufre som si položila na posteľ a nechali ma tu osamote aby som sa prispôsobila, prechádzala som sa po izbe a o niečo zakopla ,a zletela na zem. Ako debil som sa pozerala na podlahu trochu doškriabanú na jednej doske , ale tie škrabance som ja určite nemohla urobiť lebo boli hlboké a bol v nich aj prach. Doska bola zle zasunutá a o tú som zakopla. Podišla som ku nej a dosku som dala preč bez problémov , a bol tam...