~Hlavu hore princezná~

23. Kapitola

"Shhhhhhhhhh" začula som Henryho hlas a jeho dotyky mi boli hneď príjemnejšie. Stiahol ma do tmavého kúta a otočil si ma ku sebe.

"Čo tu sakra robíš? Malá si ísť zo Susan domou!" Skoro kričal.

"Malá ale podarilo sa mi ju prehovoriť," pokúsila som sa o úsmev.

"A kde je teraz?"

"Je vonku, dáva ti čas," prikývol.

"Tak poď ale sľub že sa budeš držať zamnou a budeš ma poslúchať!"

"Áno mami," povedala som sarkasticky.

"Ja to myslím vážne," mal pravdu, nachádzali sme sa v situácii kde sa nežartuje.

Išli sme do hlavného sálu kde zúril krik, aj tam sa bojovalo, vklzli sme do budovy. V tom momente si nás všimol Henryho otec. Na jeho tvár nezabudnem nikdy. Chcel ma zabiť.

A stále chce.

Pribehol hneď ku nám, ku mne, ale Henry sa postavil predo mňa.

"Otec nie!!"

"Prečo? Nepatrí k nám... Chce nás zničiť!"

"Nie nechcem," vplietla som sa im do konverzácie a preto sa na mňa obaja pozreli.

"Synak klame ta... Prosím nepocuvaj ju. Vlastný otec ju opustil!" Ukázal na Burela. To nieje moj otec.

Henry chvíľu premýšľal čo mi trvalo srdce.

"Nie otec, mýliš sa, Fleur nieje zlá a keď ju chceš zabiť musíš zabiť najprv mňa. Vyber si" postavil sa Henry predo mňa. On sa vážne chce nechať zabiť ?

Počula som , no skôr som videla ako si Henryho otec povzdychol. Počuť som to nemohla lebo tu bol hrozny hluk. Plno krve a cítila som ako Calissa stráca moc. Cítila som ako zo zeme ubúda energia.

"Dobre synak máš pravdu, musíme ukončiť túto vojnu,"

Všetkým dal znamenie nech prestanú a vojna v miestnosti sa skončila. Šírilo sa to potom ďalej a ďalej a všetci prestali bojovať.

Henry silno objal svojho otca. Jeho otec potom odstúpil a išiel rovno ku Calisse. A ja som si všimla to čo som nemala. Henryho otec si vyťahoval nôž. Nikto si to had am nevsimol? Prečo sú všetci ticho? Vytiahla som nôž od Henryho a čo najrýchlejšie som pribehla k jeho otcovi. Už stihol vytiahnuť nôž a ohrozil ním Calissu. No ja som mu ho zapichla rovno do srdca. Prvý raz som niekoho zabila a je mi to ľúto. Jeho mrtvola padla na zem a mrtvo hladela na mňa. Len som sledovala jeho mŕtvolu ako tam bezmocne leží a umiera. Netrvalo dlho a umrel ale aj tak som tam stala.

Zacitila som bolesť. V srdci . Uvedomila som si ze niekto do mňa zapichol nôž. Úplne mi to vyrazilo dych a znášala som bolesť. Potom ten nôž vo mne potôčil čo zdvojnásobilo bolesť a potom ho dotyčná osoba vytiahla. Strácala som rovnovahu a oslepovapa má krutá bolesť. No chcela som vydiet kto má zabil. Cítila som ako má Henry zachitil ale to nebol on kto má zabil. Zabil ma môj nevlstny otec Burel. Hladela som Henrymu do očí a potom...

...potom som padla do vody. Klesala som a nemohla som vyplávať. Nemohla som sa skoro hýbať, nemohla som zavolať o pomoc. Viem len jedno. Necítila som žiadnu bolesť. Topila som sa v mojich myšlienkach a spomienkach.
"Mami čo je toto?" Vydela som malé dievča z roztomilimi copikmi a zeleninu veľkými očami. Bola som to ja. V ruke som držala korunku ktorú som našla pod mamininou postelou. Patrí to medzi šťastné spomienky.
"To je korunka , pre princezne" oznámila mi a dala mi korunku z diamantami na hlavu.
"Takže teraz som princezná?"
"Ty si ňou už od narodenia," pobozkala má na čelo. Cítila som ako klesam a niet dna. Topim sa a nemôžem tomu zabrániť.
"Ahoj som Henry," uvidela som ďalšiu spomienku, deň keď som spadla a stretla som Henryho. Jeden z mojich najkrajších dni.
Spomienka rýchlo zmizla. Isla som hlbšie a a hlbšie a vydela som už len trocha svetla čo mi prinieslo ďalšiu spomienku. Skôr sen. Keď mi zomrela mamina.
Viem že hovorím , že maminu nemám rada ale teraz vidim pravý opak, dostala sa mi hlboko do srdca.
Ťažko sa to popisuje ale objavila sa ďalšia spomienka, dňa keď som jazdila na skate a vošla som do budovi v ktorej boli všetci nemŕtvi. Táto udalosť vo mne zanechala veľa sluch spomienok.
Potom som cítila zimomriavky. Spomienka ku ktorej sa nerada vraciam. Vždy ma zabili srdce keď si na to spomeniem. Keď Henry pobozkal inú. Aj keď to bolo neuprimne. Viem ze ju bozkaval. Bolelo to. Nenávidím tuto spomienku.
Zrazu som nedovidela svetlo. Bola tu tma. A prišla spomienka. Ktorá sa nachádza hlboko v mojom srdci. Bola to spomienka z dňa keď Henry zabil Jamesa a pobozkal ma. Skôr sme sa dlho bozkávali. Celé tričko som mala od krve ale mne sa to oto viac páčilo.

Pozerala som sa na vrch, na čiernu tmu . A zrazu som našla koniec. Dotkla som sa zeme. Bola som na samom konci a potom...

Znova krátka časť ale Dufam že sa páčila ;) čoskoro bude ďalšia .
Adios ;)