Neskrotný

Prológ

Slnko svojimi lúčmi prebúdzalo prírodu k životu. Bolo počuť jemné šušťanie čerstvej trávy, pomedzi ktorú prefukoval mierny vánok.

Všade sa ozýval čľapot kvapiek rozpúšťajúceho sa snehu dopadajúcich na vlhkú pôdu. Bzukot včiel a spev vtákov oznamoval príchod jari. Pokojnú atmosféru jarnej prírody preťalo zúfalé zakňučanie.

Spomedzi koreňov vyvráteného smreku sa nemotorne vyškriabalo malé chlpaté klbko. Jeho nebesky modré oči oslepilo ostré slnko. Vystrašene sa obzrelo okolo seba a okamžite cúvlo späť do bezpečia brlohu, kde začalo znovu kňučať.

Blízke kríky zašušťali a spomedzi nich ladne vybehla strieborná vlčica s mŕtvym zajacom visiacim v čeľustiach.

Ešte zimná do biela sfarbená zajačia srsť bola pri mieste, kde ho vlčica držala, zlepená od zaschnutej krvi. Malé očká bez života stále niesli známky zdesenia.

Vlčica tlmene vyštekla, zajac v papuli jej bránil vyšteknúť v plnej sile. Hneď na to vykukli z tmy brlohu dva malé ňufáčiky. Keď zacítili pach matky a neodolateľnú vôňu čerstvej potravy, ťarbavými krôčkami sa dostali von. Vlčica im bežala v ústrety.

Mláďatá sa chceli ihneď zahryznúť do mäsa, no vlčica ho zdvihla do výšky mimo ich dosahu. Preskočila ich a vkráčala do otvoru pod spadnutým stromom, mláďatá jej išli v pätách, nespúšťajúc svoje malé očká z jedla.

Keď sa im konečne podarilo vyškriabať do brlohu, vlčica ich už čakala s roztrhaným zajacom. Okamžite zahryzli zúbkami podobnými ihličkám do mäkkého mäsa. V malých papuľkách zacítili lahodnú chuť teplej krvi.

Zabárali sa hlbšie a hlbšie do zajačieho mäsa, až mali krvavé celé tváričky. Potom sa s plnými bruškami schúlili k sebe.

Teplý dych a vlhký jazyk vlčej matky, to bolo jediné, čo pocítili pred tým, ako sa oddali spánku.

◇◇◇

Menšie mláďa sa zobudilo skôr. Obzrelo sa, mama v brlohu nebola. Hoci ho ťažilo plné bruško, nemotorne skočilo na svojho spiaceho brata. Nepodarilo sa mu ho prebudiť, stále spal.

Zahryzlo mu svojimi ostrými zúbkami do ucha, malými labkami sa zaprelo do machom vystlanej zeme a z celej sily potiahlo.

Ozvalo sa bolestné zakňučanie prebudeného brata. Otriasol sa, akoby zo seba striasal ospalosť, a vrhol sa na sestru.

Zahryzol sa jej do slabín a hlavou triasol zo strany na stranu, ako to videl robiť mamu. Bol zaslepený hnevom a mrzutosťou. Ani si neuvedomil, že sestre ubližoval.

Vtedy ešte nevedel, že trasením hlavy zo strany na stranu sestre trhá mäkkú kožu. Jej nešťastné stony si nevšímal.

Zem sa otriasla hromovým zavrčaním. Mláďa pustilo sestru, jeho zúrivosť vystriedal strach. Stiahol chvost medzi nohy a zacúval. Mohutná postava vkročila do brlohu. Mocné veľké laby a široká hruď, vyššie už mláďa nedovidelo.

Za normálnych okolností by sa svojho otca nebálo, no keď videlo v jeho čokoládových očiach toľkú zúrivosť a sklamanie, po prvýkrát sa otca bálo.

Otec prišiel až k nemu, stojac nad poranenou sestrou, sklonil hlavu a zavrčal ešte raz. Tentokrát menej hrozivo, ale i to stačilo, aby mláďa sklopilo uši a s kňučaním sa zvalilo na chrbát, ponúkajúc otcovi brucho a krk.