Neskrotný

1. Záprah

Cez noc napadala nová vrstva snehu. Ukryla akékoľvek náznaky cesty, ktorú pred niekoľkými dňami vychodili labky pracovitých psov v iných záprahoch.

Cesta bude namáhavá, psy budú musieť vychodiť novú. Skúsený mašer Jacob Deliver si to plne uvedomoval. Práve preto chcel vyraziť skôr.

Ešte pred východom slnka mal všetko zbalené a pripravené. Postupne odopínal psov z reťazí, na ktoré ich uväzoval vždy na noc a privezoval ich k remeňom napojeným na sane.

pozn. autora: ak niekto nevie, mašer je odborný názov pre psovoda záprahu

Prvého odopol na psa až príliš veľkého, mohutného vodcu záprahu s pevnou stavbou tela, silnými labami a širokou hruďou.

,,Dnes to pôjde ťažko, kamarát," prihovoril sa psovi.

Pohladil ho po hlave a pripol mu k postroju najdlhší kožený remeň záprahu, na ktorom boli pripnuté bočné remene pre ostatných psov. Potom sa otočil k ďalším psom.

Rýchlym pohybom odopol veľkého hnedého psa. Bol druhý najväčší, hneď po vodcovi záprahu. Jacob ho pripol na jeden z dvoch remeňov za vodcom. Hnedý pes hrdo vypäl hruď.

Potom k remeňom priviedol snehovo bieleho psa s úzkymi labami a dlhým krkom. Pripol ho vedľa hnedého.

Nakoniec odopol naraz dvoch psov, ktorí boli priviazaní spolu. Boli mladí a neskúsení. Jeden mal bielo ryšavú srsť, druhý bielo sivú.

Upreli na Jacoba svoje modré oči v očakávaní hry. Jeden cez druhého radostne štekali. Jacob frustrovane odfukol a potichu zanadával.

,,Bláznivé šteňatá, zachvíľu vás tá radosť prejde," pohrozil im.

Pripol ich k remeňom najbližšie k saniam, na koniec záprahu.

Šteňatá začali veselo poskakovať a hrať sa. Skákali po sebe, šklbali za remene, hrýzli do nich a veselo štekali.

,,Prestante uuuž," zakričal na nich nahnevaný Jacob.

Šteňatá nachvíľu prestali, zvedavo sa pozreli na Jacoba, potom pokračovali, ba eše o niečo horlivejšie.

Vodca záprahu sa na nich otočil, srsť na šiji sa mu zježila. Zavrčal tak hrozivo, až bolo cítiť dunieť zem. Šteňatá sklopili uši a stiahli chvost medzi nohy. Už ani nepípli.

,,Čo by som bez teba robil, Reel," Jacob sa široko usmial na vodcu záprahu.

Mohli vyraziť, všetko bolo pripravené. Jacob skontroloval viazanie saní, aby mu nič nevypadlo, skontroloval brzdu na saniach, na hlavu si poriadne nasadil baranicu, pošúchal si ruky a nastúpil na sane.

,,Maaarš!" Zavelil.

Hneď na to sa záprah pohol. Labky sa psom zabárali hlboko do neušľapaného snehu, postroje sa im zarývali do hustých zimných kožuchov.

Bolo počuť iba vŕzganie snehu pod ťažkými saňami a dychčanie psov. Okrem toho bolo úplné ticho. Nikto okrem nich na zasneženej pustine nebol. Aspoň sa tak zdalo.

Zrazu sa psy zastavili. Jacob zostúpil zo saní, chytil pušku. Prižmúril oči a sliedil po okolí. Vedel, že psy nezastavili len tak bezdôvodne.

Poznal ich dobre, veď ich mal od malička, až na vodcu Reela. Napriek tomu, že ho kúpil už ako dospelého, dôveroval mu. Spoliehal sa na jeho úsudok. Ak zastavil Reel, mal k tomu dôvod.

Keď videl psov, ako strnulo a napnuto stoja s nastraženými ušami s nehybnými chvostami a očami upierajúcimi na jedno miesto, pozrel sa tým smerom aj on. Chvíľu trvalo, kým sa mu prispôsobil zrak prudšiemu slnku, ktoré mu do očí zasvietilo, akonáhle zdvihol proti nemu zrak.