Neskrotný

7. Zlodej

Po niekoľkých hodinách ležania začala Reelovi v žalúdku vyhrávať symfónia hladu. Uvedomoval si, že bez jedla neprežije.

Ale on chcel prežiť. Chcel sa uzdraviť a pomstiť sa ľuďom. Musel jesť, ale mal najvážnejší nedostatok. Nevedel loviť.

Takmer celý život prežil s ľuďmi. Nikto ho loviť neučil. Jedlo dostával do misky.

Ale inštinkt mu vravel, že v divokej prírode mu mäso pred nos nikto nepoloží. Dal všetko do toho, aby sa zvládol postaviť a vydal sa hľadať potravu.

Bol príliš slabý na to, aby sa o lov vôbec pokúšal. Krívajúc sa plazil zasneženým lesom, keď prudký severák dovial niečo, čo prinútilo vlkopsa na chvíľu zabudnúť na všetky bolesti.

Pach relatívne čerstvej mŕtvoly.

A skutočne, šťastie mu výnimočne prialo. Akoby mu chcelo vynahradiť predošlé strasti.

Keď čo najtichšie prišiel ku mŕtvemu losovi. Dával si obrovský pozor, aby ho vlci, majitelia koristi, neprichytili.

Na Aljaške nebolo bežné nájsť nedojedenú korisť, keďže o potravu bol vždy krutý boj. Reel preto využil príležitosť a nahltal sa mäsa čo len vládal a dokonca si odniesol celé veľké stehno.

Do hlbokého snehu pod menším opusteným skalným previsom si zahrabal ukradnuté stehno. Sneh poriadne udupal a ľahol si naň.

Tak mal istotu, že mu bez jeho vedomia mäso nikto neukradne.

Viac už urobiť nevládal. Začala ho znovu premáhať únava. Mal horúčku a silné bolesti. Ale vedel, že urobil čo mohol.

◇◇◇

Po niekoľkých dňoch strávených takmer nehybným ležaním nadišiel čas, keď sa jeho stav výrazne zlepšil. Bol mimo nebezpečenstva, smrť mu už nehrozila.

Rany sa mu už takmer úplne zahojili. Keby sa mu však do nich dostala infekcia, šance  na prežitie by sa pohybovali okolo nuly.

Vydal sa na prieskum okolia. Reelovmu telu veľmi prispievalo postupné rozhýbanie stuhnutých svalov.

Privoniaval ku rastlinám, spoznával neznáme pachy. Dokonca zacítil losiu pachovú značku, našiel starú líščiu noru a zajačí brloh. Všetko to bolo preňho nové.

Počúval štebot vtákov, čľapot roztápajúceho sa snehu a bzukot hmyzu.

V divokej prírode strávil už týždeň.

Chodil sa priživovať na vlčích úlovkoch, pil z blízkeho potoka a spával pod skalným previsom. Potravy bolo dostatok, ako každú jar. Reel poriadne zosilnel a nabral na váhe.

Raz, keď sa kŕmil na mŕtvom starom rosomákovi, nebezpečne blízko započul zvuky, ktoré naznačovali tomu, že má spoločnosť.

Otočil sa. Hľadelo naňho minimálne päť vlkov. Bol zmätený. Ako to, že ich nezacítil? Potom si uvedomil, že vietor vanie od neho k vlkom. Urobil veľmi vážnu chybu, ktorá ho mohla stáť i život. Vlci neznášali príživníkov a votrelcov tobôž nie.

Chcel sa otočiť a utiecť preč, no na druhej strane sa zrazu objavili ďalší vlci. Obkľúčili ho a začali sa približovať. Nebolo odtiaľ úniku. Spomedzi vlkov vystúpil obrovský čierny vodca so žltými očami.

Reel ho už poznal. To jeho svorka zaútočila na Jacobov záprah.

Vodca sa postavil oproti Reelovi a hľadel mu do očí. Vyzýval ho na súboj. Tentokrát platili vlčie pravidlá. Ak vyhrá vodca, Reela predhodí ostatným členom svorky, ktorý ho roztrhajú a zožerú.

Ak vyhrá Reel, dostane povolenie ostať na území svorky a žiť ako samotár, alebo sa môže stať členom svorky na poste omegy, najnižšie postaveného vlka.

Mohol sa aj ihneď vzdať, ale to by znamenalo okamžitú smrť. Ako sa už počas života s ľudmi naučil, bez boja sa nikdy nevzdá...

🐺
Nazdar, vĺčkovia moji!

Ako na nový rok, tak po celý rok!

Snáď to platí aj pri vydávaní kapitol😂

Dnes len taký krátky Novoročný bonus

Užite si prázdniny a sviatky

Vaša WolfGirl♡

🐺