Nightmare |Avengers AU|

21. Začiatok konca

Mám pre vás zlé, ale asi aj dobré správy. Už iba jedna kapitola a tento príbeh bude označený za dokončený. Premýšľam nad odpublikovaním Maple, lebo nemám nápady na novú kapitolu, aj keď som tú poslednú ukončila tak, že sa môže stať čokoľvek, ale všetko mi príde veľmi tuctové a mainstream. A tá dobrá správa, alebo podľa toho ako ju kto vezme... Vydám nový príbeh! Bude to instagram storka s Tomom Hollandom, ako apologize za Maple. Snáď ma pochopíte a nebudete hejtovať... Plus, konečne mám nový mobil, tak budem písať aj čítať a odpovedať na vaše komentáre... A napíšte mi samozrejme, čo si o tom všetkom myslíte a aj vaše pocity ohľadom tejto kapitoly, naozaj mi to pomáha si rozmyslieť či pokračovať v písaní, alebo sa na to vysrať.

       

Operácia sa prekvapivo podarila a ja už sa opäť potím v parochni, v aute, ktoré ma vezie na letisko, kde sa mám stretnúť s Joshom. Avengeri vyrazia asi hodinu po nás. O všetkom sa budeme navzájom informovať pomocou slúchadiel. Jediná nevýhoda je tá, že ak by sa niečo pokazilo alebo zmenilo počas letu, nemôžem im to tajne zdeliť, inak by sa pokazil celý náš plán.

V obtiahnutých šatách a saku sa moc pohodlne necítim, nie to ešte v pätnásť centimetrových podpätkoch, z ktorých ma už boleli nohy.

Našťastie som mala v kufri zbalený môj pohodlný superhrdinovský oblek, ktorý mi Tony spravil, lebo po novom, už som superhrdinka. K čiernemu obleku, som chcela aj plášť, aj keď viem že by to bolo už preplácané. Tony mi ho tam však nedal a ja som sa skoro rozplakala ako malé decko. Tony mi povedal asi milión dôvodov, prečo je plášť nepraktický, ale ja som nechcela počúvať.

Vystúpila som z auta. Pre môj kufor prišiel jeden z namakaných týpkov, ktorí pracovali pre Josha. Sám nebol veľmi svalnatý, tak sa nečudujem, že ich tu okolo neho toľko pobehovalo.

„Slečna Brooksová," tak ako vždy, a úškrnkom na tvári, ma Josh pozdravil a jemne mi potriasol rukou. „Práve včas," povedal, rovno mi do rúk vtisol zložku papierov a potlačil ma smerom k lietadlu. Pomaly som našľapovala po schodíkov, do súkromného lietadla a letuška vnútri ma poslala do časti pre tie dôležitejšie osoby. Vojaci, pomocníci a ostatní pôjdu v druhej časti lietadla.

Ja, Freddie, Josh a pár jeho ďalších najbližších poskokov sedelo s nami. A samozrejme pár bodyguardov. Kým som si našla miesto, niekto ma schmatol za lakeť a potiahol do uličky. Strážca mi ukázal aby som bola ticho. Čierne sklo na helme sa odtiahlo a ja som spoznala Pietra.

„Čo tu robíš?!" sykla som potichu a rukami stlačila jeho predlaktia. Bola som rada že je tu, ale mohli náš rýchlo odhaliť. „Stark ma sem poslal," povie Pietro a rozhliadne sa, či niekto nejde. „Keby sa niečo nevydarilo, nechcel ťa tu nechávať samú," povie a starostlivo sa na mňa pozrie. Rada by som ho pobozkala, ruky vplietla do jeho vlasov a pohladila ho po strnisku, ktoré mu rástlo na lícach, ale nemohla som.

„Prosím dávaj si pozor," poviem so strachom a pustím ho. Čierne sklo sa zatiahne a Pietro sa stratí medzi ostatnými strážcami. Na jeho uniforme som si všimla číslo. #0089. Podľa toho ho spoznám. Ale nechcem aby sa to číslo objavilo na kope s mŕtvymi telami.

„Vážení, o päť minút odlietame," ozval sa hlas z pilotnej kabíny. To už do našej časti vošiel aj Josh a sadol si oproti mne a vedľa neho sa posadil Freddie. Ja som našťastie suseda nemala.

„Máš tú zložku?" spýta sa Josh. Zamávam ňou a vyložím ju na malý stolík, ktorý je pred nami. Josh prikývne. Má na sebe oblek, drahý, tak ako vždy. Freddie sa nezmenil. Stále kašle na slušné oblečenie a dress code. Má na sebe tepláky a žlté tričko s nejakou potlačou.