Nightmare |Avengers AU|

23. Nový začiatok aka. Treba sa posunúť vpred

Tak, úplne posledná kapitola. Enjoy a počkajte si na nové príbehy!

Nebudeme si klamať. Uzavrela som sa do seba a jediný s kým som sa bavila bol Peter a občas Steve. Ani mesiac po tom, čo Pietro zomrel som si nechcela pripustiť jeho smrť. V skrini som mala stále jeho mikiny a pri dverách smradľavé bežecké tenisky, ktoré si tam nechal.

Nechcela som ich vyhodiť, zbaviť sa ich, akoby sa mal stále vrátiť. Ale všetci mi rozumeli. Aj Wande. Ani ona ešte nezbalila jeho izbu a keď tak chcel urobiť Tony, skoro umrel aj on.

Je ťažké posunúť sa ďalej. Pripustiť si fakt, že vám niekto blízky zomrel a už nikdy nepríde, neľahne si s vami do postele a nebude vás upokojovať. Už nikdy.

Dnes je deň pohrebu. Bude v Sokovii, v krajine, odkiaľ Pietro pochádza. Stojím pred zrkadlom, v čiernych upnutých šatách. S mejkapom som sa nezabávala vôbec. Budem plakať, tak načo míňať mejkap, keď by mi aj tak zliezol dole.

Tvár mám celú červenú a opuchnutú, lebo som ráno plakala. Tak ako každý deň. Pamätám si, ako sedával na mojej posteli a čítal tie divné knižky o snoch a...

"Klop klop," ozve sa hlas, aj keď dvere sú otvorené. Dnu vojde Peter. Má na sebe oblek a motýlika. Vyzerá úžasne. Na rozdiel odo mňa. „Si krásna," povie, keď vidí, ako na seba s výčitkami hľadím do zrkadla. „Vďaka," poviem a vykúzlim zlomený úsmev. Popravde, ani sa mi tam nechce ísť. Najradšej by som zostala tu a v posteli plakala, kým by som nevyschla a neumrela aj ja.

„Zvládneš to," povie Peter a podá mi papier s rečou, ktorú som písala na túto príležitosť. „Možno sa na to vykašlem," poviem a odstúpim od zrkadla. Prehodím si na seba čierny sveter a prehrabnem si vlasy. „Určite by chcel, aby si niečo povedala. Aby si nezostala ticho," povie. „Ticho nikdy neprinesie nič dobré," dopovie. „Niekedy je lepšie mlčať," poviem zase ja. Nehádame sa. Ani jeden z nás to nechce, nemáme na to energiu. Petrova ruka sa dotkne môjho chrbta, tesne nad zadkom a on ma potlačí k dverám.

Na nohách mám vysoké topánky, nie len kvôli tomu, že sú to jediné slušné topánky, čo mám, ale preto, že Pietrovi sa páčili. Ale ja som si ich nikdy nechcela obuť.

V jednej ruke ždímam papier s rečou a v druhej čierny klobúk. Nenávidím klobúky, ale dnes sa hodí. Skolním hlavu a nikto mi nebude vidieť do tváre.

Nastúpime do lietadla a letíme do Sokovie. Všetci sú pekne oblečení, dokonca aj Thora navliekli do obleku. Wanda má na sebe tiež čierne šaty, podobné ako ja. Okolo ramien ju stíska Steve a mňa Peter. Venujem jej zlomený úsmev a ona mne tiež. Bez pochyby, to najviac zasiahlo nás dve.

V Sokovii prší. Celému dňu to pridáva na smútočnosti. Je to poetické. Aj vo filmoch väčšinou prší pri pohreboch. Dám si na hlavu klobúk a nechám Petra aby mi podržal dáždnik mne aj jemu nad hlavou. Nejaký agent drží v ruke buket ruží a každý si jednu vezme.

Krásny kvet obraciam v ruke a prezerám si jeho krvavo červené lístky. Sú červené ako jeho krv. Stečie mi slza po líci, dopadne na zem a stratí sa medzi dažďovými kvapkami. Peter ma opäť chytí okolo pása a spoločne kráčame k celému výboru. Zároveň dáva pozor, aby som nespadla a neutopila sa mláke.

Posadíme sa na drevenné lavičky a počúvame nábožného, ako rozpráva samé sprostosti o tom, že Pietro je tu stále s nami. Radšej nepočúvam. Keď dorozpráva on, postupne sa vystriedame ja, Wanda a Tony.

Stojím vedľa truhly. Je to trochu strašidelné. Že váš priateľ, celý biely a hnijúci leží v truhle vedľa vás a mohol by počuť o čom hovoríte.

S trasúcimi sa rukami otvorím papier s rečou. Ako tak na ňu hľadím, vôbec sa mi nechce čítať to, čo som si pripravila.

„Pietro bol súčasťou našich životov. Bol to skvelý muž, brat, kamarát aj priateľ. To ako sme sa spoznali je celkom vyipná historka. Dával na mňa pozor, kým som bola vo zvieracej kazajke vo väzbe. Ale potom ma pustil a ja som sa dostala k týmto skvelym ľuďom. A k nemu. Náš vzťah bol skvelý. Zverovali sme sa jeden druhému. Raz sa mi zveril, že mal nočnú moru. Že som bola mŕtva. A ja som ho upokojila, že sa noč nestane. Tento sen sa mu opakoval a on mi stále rozprával o tom, ako ma nechce stratiť. A ja som ho stále uisťovala v tom, že je všetko v njalepšom poriadku. Potom som mala zvláštny sen ja. Všetci moji blízki zomreli. Mojou rukou. Nikomu som sa s tým nezverila. Bála som sa. Ale on sa nebál. Ničoho. Preto zomrel ako hrdina. Lebo sa nebál aj keď mu zostávalo málo času, vrátil sa pre svoju sestru a obetoval sa za ńas všetkých."

Zlomí sa mi hlas a do očí sa mi navalia slzy. Rýchlo odkráčam späť na svoje miesto a sadnem si. „Zvládla si to," pohladí ma po ramene Peter a ja si oňho opriě hlavu. Už mi nikto olrem neho neostal.

Keď všetci dorozprávame, Steve, Thor, Clint a Bucky spustia truhlu do diery v zemi. Potom k nej všetci postupne chodíme a hádžeme ruže dovnútra. Idem s Petrom naraz, lebo by som sa asi nervovo zrútila. Zhodím ružu dole a sledujem ako odpadne na nalakované drevo a ako na ňu potom dopadajú kvapky dažďa.

Odvrátim sa a kráčam preč. Od všetkého. Treba predsa začať do znova nie?