Nightmare |Avengers AU|

3. Asasínka

Oproti mne v lietadle sedel Kapitán Amerika, agenti, čo ma dobrovoľne zviazali do kazajky. Vedľa mňa sedel Clint. Teda Legolas, pre tých, ktorí by nevedeli. Tony sedel na pohodlnom koženom sedadle za riadidlami, zatiaľ čo mi ostatní sme sedeli na tvrdých kovových laviciach a narazili do seba, pri každej turbulencií.

Princíp kazajky je jednoduchý. Je to ako veľké tričko, ktorého rukávy, však nemajú otvory, ale sú predĺžené. Teda vám to tričko navlečú, ruky do rukávov, z ktorých sa len tak ľahko nedostanete a už objímate sám seba. Ruky vám prekrížia na prsiach a konce rukávov zaviažu vzadu na chrbte. Kazajka teda nie je niečo ako putá, ale učí vás to milovať sám seba, lebo ak v nej stuhnete na dva roky, tak dva roky objímate sám seba.

Nad mojimi psychotickými myšlienkami som sa musela usmiať. Len som sa tak strácala v myšlienkach, usmievala sa ako debil a to nejako privolalo pozornosť všetkých v „miestnosti".

Jeden z agentov sa nenápadne naklonil k Stevovi a čosi mu hovoril. Alebo s pýtal. „Ak chcete niečo vedieť, ja vám veľmi rada odpoviem," usmiala som sa ešte širšie. „Nebude treba," povedal hrubým hlasom agent. „Ako myslíte," usmiala som sa a čakala, až sa budem môcť poriadne pretiahnuť. Stŕpol mi totiž zadok a myslím že sa mi odkrvujú dlane.

Doleteli sme až do SHIELDu, kde ma zase vytiahli von a mne teda nezostávalo nič iné, než nasledovať agentov v čiernom. Išli sme pekne zoradení. Agenti, ja a úplne v zadu Avengers. Usmievala som sa, ako na prechádzke po červenom koberci. Ostatní na mňa len nemo hľadeli. Aj by som im bola zakývala, nebyť zvieracej kazajky. Asi som fakt šialená.

Vošli sme dnu, kde nás už čakal majster Nick Fury. Agenti sa rozostavili okolo mňa tak, že som bola v strede a dvaja na pravo, dvaja na ľavo. Neviem prečo, mala som pocit ako keby som zrovna stála pred gilotínou a oni dohliadli na to, že mi bude pohodlná.

Mala som strašnú chuť sa pokloniť, neviem prečo, ale urobila som tak. Pokrčila son nohy v kolenách a nahla sa dopredu so sklonenou hlavou. Moje tmavé vlasy mi prekryli celú tvár.

Ako som tak vypúčala zadok dozadu na Avengerov, počula som pár zalapaní po dychu. Sama pre seba som sa uškrnula a znova sa narovnala. "Vynechajme formality slečna Murphy," povedal Fury a zahľadel sa na mňa. Je celkovo nepríjemné, keď na vás ľudia uprene hľadia. Ale ľudia s jedným okom? To je ešte sto krát horšie. "Ale samozrejme," sladko som sa usmiala.

Agenti ma hneď na to odtiahli do takej tej typickej vypočúvacej miestnosti. Jednosmerné zrkadlá, za ktorými sa určite skrýva Tony a Steve, dychtiví po pravde. Ani sa im nečudujem. Ale nemienim im tu prezrádzať svoje tajomstvá. A už vôbec nie Furymu.

Stále v zvieracej kazajke ma posadili na kovovú stoličku a pre istotu ešte aj reťazou priviazali ku kovovému stolu. Opäť som sa zo široka usmiala a pohľadom hľadala kameru. Našla som ju v pravom rohu. Bola nasmerovaná priamo na mňa. Tony musel mať skvelý výhľad. "Začnime," povedal Fury a otvoril moju zložku.

"Ako myslíte," povedala som a urobila si pohodlie na už dosť nepohodlnej sotličke. "Máš na svedomí niekoľko vrážd," odmlčal sa. Začala som sa hystericky smiať. "Ale no ták? Komu to ublíži? Povedzte, že som ich zabila stovky, dve stovky," povedala som s úsmevom. "Nezdá sa mi, že by vás to rozhodilo," povedal zamyslene a prešiel si po brade. "Malo by? Lebo ak áno tak ja to môžem zahrať," povedala som.

„Nepotrebujeme aby ste sa na niečo hrala. Bolo by to marenie výpovede, za čo vás nečaká nič dobré. Ako keby vás za tie vraždy niečo čakalo," uškrnul sa. Takmer som cítila, ako Tonymu a Stevovi vypadli oči z dierok. Fury totiž skoro nikdy nie je ironický, alebo dokonca vtipný.
„Páni. Nepoužívate sarkazmus často však? Ale na týpka čo nebýva ironický, to bol dobrý začiatok," povedala som a zasmiala sa. Opäť som skoro cítila, ako sa Tony so Stevom smejú spolu so mnou. „Pokračujme. Za vraždy vám platili. Koľko?" spýtal sa a opäť ma skenoval tým jedným okom.