Nightmare |Avengers AU|

10. Kofeínové náplasti

Celý deň len lietam z Tonyho laborky do Bruceovej laborky, lietam na základňu S.H.I.E.L.Du a snažím sa upokojiť Petera. Ten je v takom hype že lieta na pavučinkách po celej Avenger Tower a zavadzia.

Tony nám zohnal prezlečenie agentov FBI. Všetko by bolo fajn, keby mi to nebolo veľké a vyzerala by som aspoň ako federálny agent. Lenže ja, s mojou výškou a výzorom vyzerám tak na šestnásť. To už skôr aj Petrovi uveria, že je agent FBI.
Plus tá nepriestrelná vesta je tak ťažká, že ak mám v tom behať, skákať z vlaku, bojovať a neviem čo ešte všetko, tak to sa rovno môžem odbachnúť tým tlačítkom, čo má pri sebe Anthony.

„No poď von," počujem spoza dverí Pietrov hlas. Práve som na seba navliekla všetky vrstvy oblečenie federálneho agenta a mám pocit že som sa uvarila už iba pri bunde, veste, nohaviciach a šiltovke.

Vyjdem z dverí s pokerfaceom na ksichte. Pietro si ma obzerá. Potom sa však začne smiať. Strhnem zo seba nepriestrelnú vestu a šiltovku.

„Prestaň ty idiot," hodím po ňom tú vestu a to že mi to robí problém.
Pietro ju pohotovo chytí a vezme ju pod pazuchu. Ideme opäť do Tonyho laborky. Po ceste si na seba nedobrovoľne navlečiem opäť vestu, ale šiltovku odmietam. Vyzerám v tom asi tak o desať rokov mladšia a Tony by so mnou mohol ísť na detské ihrisko.

Uvidím Petra nasúkaného v tom istom, čo mám ja. Vyvalím oči. Oblečenie od FBI mu svedčí. Vyzerá staršie. Otočí sa na mňa a usmeje sa. Mierne sa začervenám.

„No vidíte ako zapadáte. Skoro som vás nespoznal," povie Tony a usmeje sa na nás. Ja aj Peter obdržíme zbrane. Peter si ju obzerá, zatiaľ čo ja si ju strčím za opasok a spolu s pár agentmi S.H.I.E.L.Du ideme do lietadla.

Tony a Steve nás prídu vyprevadiť. Ideme totiž do Kanady a asi od deň a pol sa stretneme s ostatnými a zachránime... Snáď zachránime, zásoby železa.

Sadneme si na sedadlá a posledný krát sa pozrieme na Tonyho. Ten nám dá posledné inštrukcie. „V New Yorku očakávajte zastavenie vlaku. Za jazdy by to Freeman nezvládol," povie Tony. Nepovie nám už však, že čo máme robiť, ak by sa vlak v New Yorku nezastavil a Josh by to zvládol za jazdy.

Zjavne si však myslí, že má všetko úžasne pod kontrolou a tak lietadlo zatvára dvere a my s Petrom letíme do Kanady. Celú cestu prespím, predsa sa odo mňa očakáva byť minimálne 40 hodín vkuse hore.
Asi za hodinu a pol sme v Kanade a vystúpime. Agenti S.H.I.E.L.Du nás odvedú do centrály FBI v Kanade a nechajú nás tam.

Poobzerám sa. Vonku stojí pár áut a nastupuje tam mnoho agentov oblečených podobne ako ja a Peter.

„Poďme za nimi," poviem a potiahnem Petra za ruku. Strhne sa a ide za mnou.

Pri východe si jeden týpek eviduje každého, koho pustí von. Ešteže na to Tony myslel. Aj ja aj Peter máme menovku s našou fotkou a menom nejakého agenta, ktorý mal ísť na prepravu železa, ale tak trochu sme ich zajali a uväznili v Avenger Tower.

„Meno!" spýta sa ma hlasno ten muž. To je fakt idiot. Nie že by sa pozrel na to, čo mám prilepené na hrudi, ale pýta sa ma na meno.

Pohotovo mu odpoviem a pustí ma von. Aj Petra. Nastúpime do veľkého nákladiaku, ktorý nás vezme na železnicu.

Každého po dvojiciach rozdelia do jedného vagóna. Pridelili ma k niekomu, koho vôbec nepoznám. Peter nevie čo má robiť a tak sa postavím k mužovi, ktorý nás rozdeľoval.

„Pane. Musím byť v dvojici s tamtým gaštanovým. On sa ešte len zaúča a mám ho na starosti," poviem a snažím sa znieť čo najviac presvedčivo.

„Dobre!" zhúkne a rozdelí naše dvojice odznova. „Ďakujem," povie Peter a usmeje sa. „Moc sa neuškŕňaj. Ešte len bude zábava," poviem a nastúpime do nášho vagónu.

Železo je na piliny rozdelené vo veľkých oceľových boxoch. V našom vagóne je ich asi desať alebo dvanásť. Podľa môjho odhadu by Joshovi stačilo, k by od vlaku odpojil dva alebo tri vagóny a má to v suchu.

Peter sa obzerá, sleduje boxy s železom. Obom nám obzeranie vydrží asi dvadsať minút, potom sa len prechádzame hore dole. Potom si prehadzujeme pištole, ktoré sme obdržali.

Našťastie Peter pochopil, že by nemala byť nabitá a tak si radšej vybral zásobník.

Po dvoch hodinách stojíme a meníme si vagóny. V tom druhom, kde sme, je železa asi rovnako. Železné piliny v oceľových boxoch, desať až dvanásť na vagón. Bohužiaľ som si nestihla všimnúť, v ktorom vagóne sme.

Takto sa to strieda každé dve až tri hodiny, pokiaľ nie je treba, aj neskôr. Obhliadneme tak celý vlak s boxami so železom až sa dostaneme do predposledného vagónu.
Petrovi už je to jedno a sadne si na zem, opierajúc sa o boxy so železom. V slúchadle sa ozve šum.

„Haló?" skúsim to. „Hails? Ako na tom ste?" počujem Pietrov hlas. „V pohode, všetko ide ako má. Len nás už bolia nohy," dodám na koniec. „Musíte to vydržať," povie a odpojí sa.

Vydržíme na nohách približne 20 hodín. Petrovi sa už zatvárajú viečka. Z vrecka n prsiach vytiahnem malú plochu krabičku.

„Čo to je?" vydýchne Peter a otočí hlavou ku mne. „Kofeínové náplasti," usmejem sa a žmurknem. Spozornie. Vytiahnem dve náplasti a krabičku schovám.

„Ukáž," poviem mu. Rukáv si nevytiahne a len nakloní hlavu. Odlepím ochrannú fóliu z náplasti a prilepím mu ju na krk. „Dobre. Hlavne nespi," poviem a postrapatím mu vlasy. Ďalšiu náplasť nalepím sebe.

Kofeín sa za chvíľu začne uvoľňovať a my ožijeme. O chvíľu sa už naháňame po vagóne, lezieme na boxy so železom, ako keby sme boli deti.
Príde mi, že Josh sa ani neposnaží prevoz železa prekaziť, pretože mám pocit, že sme tu už strašne dlho a za chvíľu sa táto útrapa skončí.

Pozriem na hodiny. Mali by sme prechádzať New Yorkom. Peter sa hrá so slúchadlom. Prechod New Yorkom má trvať dvanásť minút. Ani po dvanástich minútach však nezastavujeme.

„Peter! My nezastavujeme!" zvolám. Peter sa strhne a obaja sme na nohách. Vlakom zrazu niečo otrasie...

To be continued...