Nightmare |Avengers AU|

12. Krv

Tak, po asi desiatich dňoch časť aj tu. Prisahám, že sa snažím aktualizovať pravidelnejšie, ale ak chcem časti dlhšie, musím tam napchať veľa vecí a tie s samé nevymyslia :) autorská poznámka tu hore, takže dole nič nečakajte. Ďakujem že čítate a ľúbi sa vám to stále. Chlapci, dievčatá aj iné formy života :)))

„Hailey!" zavrčí Tony. „Nie, ja už nechcem," poviem zaryto, ako malé decko a zavŕtam sa viac do sedačky. Tony si kľakne a položí si ruky na moje kolená. „Už len kvapôčku," povie a tvári sa ako šteňa.

Ale ja budem silná a nepodľahnem mu. Celý deň zo mňa aj s Bannerom vysávajú krv. A keď im nestačí ampulka na jeden test, prídu si po ďalšiu. A ďalšiu. A ďalšiu. Vpichy nemám len v lakťoch, ale už aj na zápästiach a vyzerám ako drogový díler.

„To si povedal aj pred tým. A ešte pred tým," poviem. Cítim, že som slabá a nemám v sebe ani štipku sily, krv sa mi tak rýchlo neobnoví, ale aj tak sa nakoniec postavím a odšuchcem do Tonyho laborky.

Sadnem si na stôl, ktorý mi skôr pripomína operačný, ale neriešim to. „Zbožňujem ťa," povie Tony a podíde ku mne s ihlou. Prevracia sa mi žalúdok, ale pevne stisnem oči a cítim štipnutie. Vlastne to skoro necítim, pretože mám ruky tak dopichané, že som rada že žijem.

„Hahaha," ironicky sa zasmejem. Mám chuť ho kopnúť do rozkroku. Ani by to nebolo ťažké. Len zdvihnúť nohu a bolo by. Tony vytiahne ihlu a podá mi vatu, ktorú potom zvieram medzi predlaktím a vrchnou časťou ruky, aby mi netiekla krv z rany.

„Čo robíte?" spýta sa Pietro. Ani si nevšimnem kedy sa tu vzal. Zoskočím zo stola, ale zamotá sa mi hlava a letím k zemi. Namiesto pádu však okolo pása cítim silné ruky, ako ma zdvíhajú späť. Zrak mám rozmazaný. Omdliem.

„Hails," počujem tlmené hlasy. Zvraštím oči. Bolí ma hlava a brucho. A vlastne celý človek. Niekto mi stisne ruku. Otvorím oči. Vidím Tonyho tupý ksicht a Pietrove ľadovo modré oči. Tony si viditeľne vydýchne.

„Už som mŕtva?" spýtam sa. „Bohužiaľ nie," povie Tony a zjavne si myslí že ho nepočujem, ale ja na jeho chrbát len fľochnem. „Prišiel rytier v bežeckých teniskách a zachránil ťa pred škaredým poranením hlavy," povie už normálnym hlasom.

„Aspoň to urobil, ty si sa ani nepohol," poviem a zamračím sa. Je mi naozaj zle. Postavím sa pomaly na zem. Hlava sa mi furt točí, žalúdok mám ako na vode. Stisnem očné viečka. Mám pocit že sa povraciam.

„Si v pohode?" zvraští obočie Pietro a podíde ku mne. Opäť ma podoprie. Chytí ma okolo pása a pevne drží, keby som plánovala spadnúť. Zakrútim hlavou.

„Hailey? Kedy sa ti to zväčšilo?" spýta sa ma Tony. Ukáže na moje zápästia. Už boli celé fialové. Predtým to boli len končeky prstov. Teraz celé dlane. Z každej strany. Fialové, ako fialky.

„Neviem," poviem a obzriem si zápästia. „Je to zvláštne," povie Tony a čosi ťuká do počítača. Môj žalúdok robí olympijskú gymnastiku. Saltá vôbec nepripomínajú také, ako keď vám dá niekto bozk, skôr také, že máte pocit, ako keby to robil naschvál a blížil vám tým.

„Myslím že budem vracať," poviem. Pohneme sa. Pietro ma stále drží. O sekundu sme v kúpeľni a ja zvieram misu od záchoda. Pietro mi chytí vlasy, aj keď to nie je nutné, lebo mám zostrih po ramená a moc mi teda nezavadzajú.

„Bude to okej," povie a pohladká ma po chrbte. Pomaly vstanem od záchoda, spláchnem a umyjem sa pri umývadle. Tvár mám rozhorúčenú, červenú a z úst mi tiahne na hony ďaleko.

„Odnesiem ťa do izby," ponúkne sa Pietro. Je mi stále zle a tak neprotestujem. Nechám sa zdvihnúť na štýl princeznej a super rýchlosťou sa odniesť do izby. Položí ma na posteľ a zakryje.

Klipkám očami, som unavená. „Oddýchni si. Na dnes ti už stačilo," povie a ja matne vidím jeho úsmev. Zavriem oči. Pred tým než zaspím však ešte cítim ľahký tlak v mojich vlasoch. Dal mi bozk do vlasov.

Zobudím sa a vďaka J.A.R.V.I.Sovi zistím, že som prespala dva dni a je desať hodín ráno. Vstanem. Cítim sa oveľa lepšie. V kúpeľni sa osprchujem a zuby si umyjem dvakrát po sebe a vypijem, teda, vykloktám si ústa snáď pol litrom ústnej vody. Nakoniec si dám ešte žuvačku.

Zleziem do obývačky a privítam sa s ostatnými. „Dobré ráno," zahlásim. „Fuh, Hails? Čo si v noci robila? Teda okrem toho že ťa dva dni nikto nevidel," spýta sa Wanda. „Spala som," poviem a do pohára si nalejem džús.

„Tvoj krk vraví za niečo iné," nadvihne rýchlo veľa krát za sebou obočie James. Rýchlo vytiahnem mobil a pozriem sa. Na krku mi tróni fialová škvrna, ktorá naozaj vyzerá ako cucflek. „Nie je to tak, ako vyzerá!" poviem na svoju obranu a strhnem so rukavice dole. Áno zakrývam tie ohyzdné ruky.

Všetci vyjavene sledujú moju fialovú pokožku. „Čo to je?" spýta sa Steve. „Neviem. Tony a Bruce sa na to snažia dôjsť. Vysosali zo mňa všetku krv, bolo mi zle, dva dni som nevyliezla von z izby a pokožka mi fialovie. Nie od zimy," vysvetlím v skratke. Všetci udivene čumia.

„Nemá to čo dočinenia s tým čo so spravila vtedy? Tie bubliny a výboje," spýta sa Peter. Pokrčím plecami. „Aké bubliny a výboje?" opýta sa Steve. Opäť pokrčím plecami. Pýtajú sa ma otázky, ktoré sa pýtam aj ja sama. A netuším na ne odpoveď.

„Keď sme bojovali, vtedy... Vyskakovali sme z vlaku a mne sa podarilo nás zachrániť. Okolo mňa a Petra sa vytvorila fialová bublina, ako silové pole a držala nás vo vzduchu. Potom praskla a my sme mali len modriny, namiesto brutálnych zlomenín. A potom, keď som bojovala, z mojich rúk vyšiel výboj. Odhodilo to jedného týpka asi päť metrov odo mňa," vysvetlím všetkým.

„Niečo takéto?" spýta sa Wanda, a začnú okolo nej poletovať červené svetielka. V ruke má červenú guľu a hodí ju do Pietra. Toho odhodí na druhú stranu. „Hej, niečo také," poviem. „Zvláštne," dumá Steve.

„Hej, len to už neriešme prosím. Naozaj nad ničím iný posledný týždeň nemyslím," poviem a na gauči sa stočím do klbka. Pietro sa postaví a prejde ku mne. „V pohode. Nebudeme sa do toho rýpať," pozrie sa na ostatných. Pohladí ma po ramene. „Počkáme na výsledky Bruca a Tonyho," dokončí. Ostatní prikyvujú a zmyselne hmkajú. Ďakovne sa usmejem na Pietra. On mi úsmev opätuje.

Sadne si vedľa mňa. Popíjam džús a bez slova počúvam ostatných ako konverzujú o všeličom. Nakoniec živobytie s týmito ľuďmi asi nebude až také zlé.

Pozerám na moje kontrastujúce fialové ruky, s oranžovou tekutinou. Ešte doteraz som mala pocit, že som obyčajný človek a vôbec k Avengerom nepatrím. Ale všetkých nás niečo spája. Spôsob, akým sa odlišujeme.

Niekto ma vyruší z dumania. „Poď so mnou večer von," pošepne mi Pietro. Zaskočí ma to. Začervenám sa. Prečo ja? Vonku je milión iných. Navyše som retardovaná autistka, ktorá zabíja pre peniaze, má fialové ruky a žiadnu krv.

Ani to neznie ako otázka. Skôr ako keby vedel že to prijmem. Prikývnem a usmejem sa. Pietro sa oprie dozadu a vpláva do rozhovoru Steva s Jamesom. Ja som opäť vo svojich myšlienkach.

Do miestnosti však vtrhne Tony. Pohľadom niekoho hľadá až zastane na mne. Takže mňa... „Asi niečo máme," vydýchne.