Nightmare |Avengers AU|

7. Pavúk

Pustite si song!! #TeamBillie

Po filme vychádzame z kina. Jediný Tony, Pietro a Clint si udržali chladnú tvár. A ešte aj Thor, ak preskočíme tú časť, kedy sa čudoval, ako sa prehráva film v kinách a nechápal pointu celého filmu.

Dokonca aj silný Kapitán Amerika upustil slzičku. Ja s babami sme vysmrkali krabicu vreckoviek. Ešteže to bol len film a Leonardo nezomrel naozaj.

Vonku sa opäť rozdelíme na skupinky a chystáme sa odsísť. Pietro na mňa pozrie a čaká. „Ja sa pôjdem ešte prejsť," poviem a prehrabnem si vlasy. Prikývbe a už ho nie je. Za ním ide Tony, ako jazdec formuly jeden a potom vždy opatrný Steve, ktorý má so sebou ženskú polovicu nášho tímu.

Ja sa otočím a opačným smerom kráčam hlbšie do New Yorku. Prejdem Central Parkom, kde si v pojazdnom stánku kúpim hotdog a posadím sa s ním na lavičku.

Aj keď je desať hodín večer, mesto stále žije. Všetko je rozsvietené, z klubov a barov ide hudba a na cestách je stále milión taxíkov. Kľud nájdete jedine v parku, na jazero ktorého dopadá mesačné svetlo.

Sledujem kľudnú hladinu jazera a žujem párok. Papier z hotdogu odhodím do koša a idem ďalej. Ako tak prejdem cez Times Square. Prerývam sa cez dav ľudí. Niektorí idú z práce, niektorí sú na rande, iní sú turisti.

Prejdem k novinovému stánku a prezerám si NY Times. Nič zaujímavé. Aj tak však bezcieľne listujem, pretože nemám čo robiť. Vedľa mňa sa postaví vyššia mužská postava. Teda, odo mňa sú všetci vyšší.

Aj on schmatne Times a prezerá. Počujem hlboké vydýchnutie, ani on asi nenašiel to čo hľadal. Alebo skôr to, čo očakával.

Pánovi, čo obsluhuje stánok však podá päť dolárov a Times si vezme so sebou. Na pol ceste sa však zarazí a zostane stáť. Otočí sa späť a pozrie sa na mňa.

Cítim na sebe jeho pohľad. Zdvihnem zrak od Times a pozriem naňho. On si ma premeriava. Zjavne chce niečo povedať. Nadvihnem jedno obočie na znak, aby sa vymáčkol.

„Ehm, prepáč. Ale nie si Hailey Murphyová?" spýta sa. Všimnem si, že má gaštanové vlasy a hnedé oči. Prikývnem, neviem čo povedať. „Počul som že si sa pridala k Avengers," pošepne mi. „Ehm, hej," poviem a odložím Times naspäť.

„A ty si?" spýtam sa a otočím sa k nemu. Nevyzerá na viac ako 25. „P-Peter Parker," povie a podá mi ruku. Prikývnem a tak ju stiahne. Moc veľa fanúšikov som nemala nikdy. A nikdy som ani jedného nestretla, neviem preto ako sa správať.

„Môžem ťa pozvať na kávu?" spýta sa. Chvíľu rozmýšľam. Nechcem ho odbiť, na to je až moc roztomilý. Prikývnem teda a spoločne ideme do Starbucksu.

„Prečo si ma pozval na kávu?" spýtam sa, keď sa usadíme aj s hrnčekmi v ruke. „Ani sám poriadne neviem," povie a zasmeje sa. Ja sa len usmejem a odpijem si z čiernej kávy.

„Vždy som ťa nejako obdivoval," povie. „To ako si zabíjala ľudí a neprekážalo ti to. Nevadilo ti len tak niekoho odbachnúť," zamýšľa sa. „Mov ľudí v tom obdiv nenájde," poviem a zasmejem sa. Je zlatý.

„Ako vlastne vieš o Avengers ty?" spýtam sa, keď si spomeniem, ako mi pripomínal nešťastné udalosti. Poškriabe sa na zátylku. „Tak nejak, som tiež superhrdina," povie a žmurkne. „Hej?" neveriacky sa naňho pozriem. Žeby Avengeri neboli jediní Úžasňákovi.

„Mám ti to ukázať?" spýta sa, keď vidí, ako naňho pozerám. Skoro mi zabehne káva, keď ma potiahne za ruku z kaviarne.

Zastavíme pred typický, newyorským tehlovým domom. Vytiahne z vrecka bombery kľúče a ja sa zarazím. „Hej, clapče. Nemáme ani po prvom rande a ty ma berieš k sebe domov?" spýtam sa. Z jeho strany počuje smiech.