Nightmare |Avengers AU|

13. Kto som... Alebo skôr, kto som bola

Všetci zbystria pozornosť. Sadnem si normálne, kolená si už neobjímam. Skrčím obočie a čakám, čo ďalej Tony povie. „No čo tu sedíte? Do laborky!“ zavelí a všetci sa nahrnieme do výťahu.

V laborke nám premietne snímku z mikroskopu. Pod mikroskopom je moja krv. Okrem červených krviniek, bielych krviniek a doštičiek a ďalších milión zložiek, tam vidno nafialovelé častice.

„Takže. Toto sú tie bunky, ktoré ti dávajú zvláštnu silu,“ povie Tony. Ukáže na fialové bunky, ktoré sa pohybujú naozaj rýchlo. Všetci nejak tak prikývneme. „Dokonca sa zhodujú s Wandinými bunkami. Lenže ona je vylepšená, nenarodila sa s tým. A o tebe nič nevieme, takže by sme radi čosi zistili,“ povie.

Zamyslím sa. Okrem toho, že sú naši mŕtvi a že som bola v decáku nič neviem. Je to zvláštne, neviem na akú strednú som chodila, čo som robila po škole a vôbec. Akú mám vysokú?!

Naozaj sa snažím prísť na to, čo sa stalo predtým než som sa stala nájomnou vrahyňou. Alebo vôbec ako som sa ňou stala. Všetko mám v hmle a vlastne si na nič nespomínam. Ako keby môj prevý život začal v deň, kedy som zabíjala pre Josha Freemana.

„Nič si nepamätá,“ povie zrazu Wanda. Všetci sa na mňa pozerajú. Ja sa naozaj snažím premýšľať o mojej minulosti, ale nejde to. Nič tam totiž nie je.

„Ako to? To nevieš o sebe nič?“ spýta sa Tony. Zakrútim pomaly hlavou. „Predtým ako som začala pracovať pre Freemana mám hmlu. Všetko je za záclonou, ktorú nemôžem odhrnúť,“ poviem. „Ako?“ spýta sa opäť Tony. Teraz mám však pocit, že je to skôr rečnícka otázka.

„Nie si stroj?“ spýta a Peter. Všetci naňho pozrieme a prekrútime očami. „Môžem to vyskúšať,“ namierim naňho päsť. Peter sa uhne, aj keď sa ho nechystám udrieť.

„Toto nie je hra vy dvaja. Musíme sa pokúsiť zistiť niečo o tebe,“ ukáže na mňa prstom Tony. „Lebo to nie je možné.“

Ústavným státím sme na nič neprišli a tak to Tony rozpustil a spolu s Bruceom sa snažili na niečo dôjsť. Ale aj hlupákovi by to došlo. To čo mi niekto spravil v hlave, veda asi nebude. Deti by to nazvali, mágiou.

Ja som odišla do svojej izby. Ozvalo sa klopanie. Dvere sa otvorili a dnu vošiel Peter. Ja som si sadla na posteľ a prezerala som si ruky. „Čo za monštrum som?“ pýtam sa. Otázka zostane visieť vo vzduchu. Peter si prisadne.

„Nie si monštrum. Si super baba a všetci ťa majú radi,“ snaží sa ma upokojiť. „Jasné. Skôr ma všetci nenávidia. Prinášam problémy,“ poviem a prezerám si fialové ruky.

Pocítim na páse dve silné ruky. Peter ma objíma. Intenzívne a silno. Ako keby som mala spadnúť do Čiernej diery.

Začnem plakať. Môj život je v torskách. Niečo sa s ním deje, nad čím ja nemám kontrolu. Peter ma objíme tuhšie. Hlavu si zaborím do jeho ramena. „Budeš mať morké tričko,“ poviem pomedzi slzy. „To nevadí,“ povie rýchlo a hladí ma po chrbte.

„Pietro ma pozval von,“ poviem keď sa trochu upokojím. „Stihol to rýchlejšie než ja,“ zasmeje sa Peter. Pozriem naňho really pohľadom. „No nečuduj sa. Podľa mňa by ťa chcel aj Clint a to je ženatý,“ zasmeje sa znova. Zasmejem sa aj ja. Pri ňom to nejde nesmiať sa.

„Tak nerev a chystaj sa na rande,“ povie a pustí ma. Ja sa zvalíma ľahnem si. „Nemôžem tam ísť taká fialová. A nie je to rande,“ poviem. „O tom silno pochybujem,“ uškrnie sa Peter. „Predsa všetci po tebe idú,“ povie a zdvihne sa. Prejde ku mojej skrini.

„Ja nemám na vás chlapov čas. Začínam fialovieť a to nie je zrovna pohodlné. Nie že by to priťahovalo chlapov, to je druhá vec,“ povzdychnem a postavím sa. Peter skúma moje oblečenie.