Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

3. Kapitola

Stoj! pomyslela si záhadná zachránená. Ona tam svoju záchrankyňu nemohla nechať len tak. Zvrtla sa a utekala naspäť. Kone s vojakmi už dupotali zo všetkých strán. Znovu začali neznámu obkľučovať. Kajs sa vrátil aj so spútanou záchrankyňou. On sa teraz stal veliteľom.

„Zabiť! Nesmie ostať nažive! Kráľ by nás dal sťať, ak by prežila!" prikázal Kajs a ustúpil dozadu. Traja vojaci zoskočili z koní a približovali sa k obkľúčenej. Najväčší zaútočil ako prvý. Ona sa uhla. To využili ostatní dvaja, menší, ktorý jej chceli schytiť ruky. Dievčaťu skĺzla konečne z hlavy kapucňa a odhalila zúrivú tvár, inak pekného dievčaťa. Vlasy mala zopnuté do pevného drdola, ktorý mal blonďavo-gaštanovú farbu. Vojaci to však nestihli a preleteli cez ňu, na tretieho vojaka. Neznáma to využila na rýchly manéver, ktorým sa dostala k meču toho obrovského vojaka, ktorý sa momentálne v bezvedomí váľal sám na zemi, pod ťarchou tých babrákov.

V tej chvíli už boli z koní dole aj ostatní vojaci. Každý s mečom v ruke. Noemhy to všetko pozorovala. Bola prekvapená, keď videla, ako sa neznáma zaháňa zručne s mečom po ostatných vojakoch. Z asi 30 vojakov boli piati na zemi. Kajs si za ňou niečo nepokojne mrmlal. Rútili sa na ňu traja ďalší. Zúrivo odrážala útoky, ale jednému sa podarilo seknúť ju do pravého pleca. Ale meč nepustila. Všetkých odzbrojila.

Už sa na ňu rútil ďalší, keď Kajs zakričal: „Dosť! Vybavím to sám! Ste neschopní!" zoskočil z koňa a vytasil meč. „Takže nič nepovieš. To je tvoje posledné slovo?" spýtal sa naposledy.

„Poviem to čo tvojmu kapitánovi: Nič neprezradím. Nikdy!" neoblomne namietala. Zhodila nepohodlný plášť a zaujala streh. Kajs viac neváhal. Urobil výpad na jej nechránené ľavé plece. Odrazila ho a dorážala mu na krk. Vyzeralo to, ako vyrovnaný súboj. Kajsa učil šermovať sám McNack, takže bol fakt dobrý. Neznáma aj tak odvrátila všetky jeho útoky. Po obzvlášť hnusnom údere rukoväťou, zaletela medzi vojakov, čo postávali opodiaľ. Jeden z nich schytil dýku a snažil sa jej zahnať po krku. Narýchlo ju však odrazila a mužovi sekla do hrdla. Dýka spadla vedľa nej tak si ju zastrčila za pás.

Kajs jej však práve za chrbtom tasil meč, a rozháňal sa jej po obnaženom krku. Našiel slabinu. Vedel, že ho nejaká čarodejnica nemôže poraziť.

Neomhy, ktorá bola ešte stále na koni, zúrivo zakričala na neznámu. Tá sa zvrtla. Kajsov meč síce nenašiel svoj cieľ, ale vďaka Kajsovmu mocnému švihu jej zasiahol lýtko. Spadla na kolená, no vzápätí sa vyšvihla na nohy pričom urobila plytký rez na Kajsovej ruke.

Neomhy sa zúfalo snažila vyslobodiť. Bola pevne priviazaná ku koňovi tak, že nohy mala pevne spútané k strmeňom. Neznáma si to všimla. No kým stihla urobiť čo i len krok, Kajs sa rozbehol a nebol by minul, keby nebola neznáma taká ohybná. Uhla sa nepríjemnému výpadu a znovu takmer padla do rúk vojakom, čo stáli naokolo. No aj tomu sa jej prudkou zmenou smeru podarilo zabrániť.

Rozbehnutý Kajs sa rútil ďalej, no zachytil sa o krík. To bola jej šanca. Dlhými skokmi neznáma pristála pri Noemhy a rýchlosťou blesku ju rozviazala. Noemhy a zachránená teraz stáli bok po boku čeliac obrovskej armáde na čele s Kajsom. V priebehu sekundy sa mlčky zhodli. Spolu vyskočili na Kajsovho koňa a popchli ho k cvalu. Kľučkovali po lesných cestičkách s húfom dupotajúcich kopýt za sebou. Noemhy aj Sarah prebleskla hlavou tá istá myšlienka: Ak chceme ujsť musíme vymyslieť niečo lepšie. No razom si Noemhy niečo uvedomila. Ony necválajú do hlbšieho lesa ale naspäť! O toto vojakom išlo! Chcú ich zahnať na hrad!

„Nemôžem sa vrátiť !" kričí neznáma.

,,Neboj sa niečo vymyslím!" zakričala Noemhy. Koňa popchla do ešte šialenejšieho cvalu. Odrazu sa však ocitli v už pre Noemhy známom lese. Precválali popod kopcom, na ktorom stál jej obľúbený strom.

Ako sa vrátiť? pomyslela si. Už znova počula za sebou dupot koní vojakov. Bolo už dokonca cítiť, že kôň, na ktorom šli už nevládze. Z papule mu už odfrkovala pena. Lenže už sa dostali na dedinskú cestu pod hradom. Vojaci sa jeden za druhým zjavovali za nimi.

V dedine to Noemhy stočila medzi domy. Kajs na čele vojakov sa pustil za nimi. Nepoznal však rozloženie dediny tak dobre, ako Noemhy.

„Zoskoč!" zakričala Noemhy zachránenej, keď zastavili v uzučkom priechode. Tá ju okamžite poslúchla. Hneď za ňou zoskočila aj jej záchrankyňa. Koňa znova popchla do cvalu.

Na najbližšej chalupe sa otvorili dvere. Vykukol z nej malý tmavovlasý chlapík s okrúhlymi lícami. Noemhy pribehla k neznámej, schytila ju za ruku a ťahala ju do domu. Hneď na to ako sa zabuchli dvere, prehnali sa popri dome vojaci.