Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

15. Kapitola

V dome bolo veľa svetla. Slnko preniklo do všetkých kútov. Na veľkom, pohodlnom vankúši sedel muž odetý opäť od hlavy až po päty v plášti.

„Títo ľudia sa asi už narodili v plášťoch," zašepkala Sarah nakloniac sa k Noemhy.

„Tie plášte plnia mnoho účelov a neskôr možno pochopíte prečo," Sarah aj Noemhy až nadskočili  keď neznámy tajuplný muž prehovoril. „Pokojne sa môžete pýtať. Viem, že máte veľa otázok. Tak, do toho."

Noemhy pozrela na Sarah, no tá stále mlčala. Och, no dobre, pomyslela si Noemhy. „Kto ste a prečo ste nás zachránili? Nechcem hovoriť nevďačne, ale úprimne ma zaujíma čo ste zač?" Noemhy šla rovno k veci. Neznámy si pritiahol kapucňu plášťa hlbšie do tváre a znovu začal rozprávať.

„V prvom rade sme vás zachránili preto, že ak sme dobre videli, máme spoločného nepriateľa. Teraz myslím kráľovstvo. No a to kým a čím sme vám ukážem. Náš rod obvíja starodávna a veľmi zložitá kliatba. Černokňažník, ktorý nás zaklial má hrozné meno, ktoré sa nesmie ani zašepkať. Kliatba, ktorá nás postihla nás však neobrala takmer o nič. Vlastne nám veľa pridala. Názov rodu vám nepoviem tiež, pretože by ste ho aj tak nepochopili. No poznanie prichádza s porozumením. Keď porozumiete, čo mám na mysli kliatbou, spoznáte aj kliatbu samotnú." V tej chvíli sa muž postavil a zložil si kapucňu. Obe dievčatá priam vykríkli.

Pod kapucňou sa skrývali nie ľudské, ale žlté veľké oči sťa mačacie a nebyť toho že sú žlté, Noemhy so Sarah by si mysleli že sa ocitli priamo pred tvorom tej noci avšak on mal červené oči. A to nebolo všetko. Ten človek, ak to vôbec človek bol, nemal uši, ale ušnice, pretiahnuté dozadu, trochu vyčnievajúce nad hlavou.  Hlava, celkom vyholená až na pás v strede, ktorý sa skladal nie z vlasov ale z vtáčích pier.

„Vitajte v domove gryfov a hipogryfov!"

Obe sa na seba s úžasom pozreli. Z mužovho odhalenia boli dosť prekvapené. „Takže chcete povedať, že všetkých tých ľudí, čo sme videli,  že to nie sú vlastne ľudia?" opýtala sa Noemhy. Muž prikývol.

„Prepáčte, ale poznám veľa bájí a rozprávok o gryfoch a hipogryfoch a veľa z nich hovorí, že ste vymreli, lebo ste ľuďom ubližovali," ozve sa Sarah. Muž sa na ne zvláštne usmial. „To, že sme takmer všetci vymreli má na vine ten, čo nás preklial. Nie vždy sme boli takýto. Kedysi sme boli normálny."

Nastalo ťaživé ticho. Dlho nikto neprehovoril. Nakoniec ticho prerušila Sarah: „Ten muž, Giro, si chcel od nás vypočuť niečo o nás. Prečo sa ma spýtal niečo čo nikto netuší?"

Noemhy sa na ňu prekvapene pozrela. „Pretože my vieme kto v skutočnosti si," odpovie muž Sarah. Tá trochu zaspätkuje s čírim ohromením v očiach. „Ale vieme aj to, kto si ty, Noemhy."

„Čo už o mne môžete vedieť?" opýtala sa, ale v jej hlase bolo  počuť náznak hnevu.

„Ty aj Sarah máte silnú stopu po vašich mamách. Obe sme veľmi dobre poznali. No stopa vášho otca je tiež poznateľná," vysvetľoval muž. Sarah sa spamätala až teraz.

„Otca? Nechceli ste povedať otcov? A okrem toho, prečo by sme vám mali veriť, že o nás niečo viete? A odkiaľ poznáte naše mená?"

Muž začal pokojne odpovedať na záplavu otázok: „Pôjdem odzadu. Vaše mená poznám, lebo mi ich prezradili zvieratá a ľudia. Noemhy, teba poznám z rozprávania lesných zvierat, ktoré ťa poznajú z dlhých prechádzok lesom. Teba Sarah, poznám od tvojej mami. Ona sama mi prezradila tvoje meno už veľmi dávno. To čo o vás viem, je pravdivé a mali by ste mi veriť, lebo akonáhle by ste odtiaľto vyšli, by vás hneď zabili. A nie, chcel som povedať otca. Možno vám to pripadá čudné. Alebo začínate chápať."