Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

18. Kapitola

Prípravy na oslavu boli v plnom prúde. Keď sa Noemhy a Sarah od seba oddelili, rozhodli sa ísť pomôcť s vonkajšími prípravami.

Vyšli na námestie ignorujúc zvedavé, nedôverčivé a bojazlivé pohľady. Bolo tam priveľmi veľa ľudí na to, aby sa mohli rozprávať. A tak sa podujali vyhľadať Bonea a Gira. Predierali sa pracujúcimi poloľuďmi.

Konečne našli Bonea s Girom ako nesú obrovský stôl. „Vy choďte po tie menšie. Teda, ak ste sa rozhodli pomôcť." Giro sa vôbec netváril, že by mu ten masívny stôl vadil. Bone bol na tom rovnako.

„Nie je ten stôl trochu ťažký a veľký pre vás dvoch?" spýtala sa Sarah začudovane.

„Je len málo vecí, ktoré by sme neuniesli. Výhoda nášho prekliatia," žmurkol na ňu Giro. Dievčatá prikývli a preniesli menšie stoly do stredu námestia, kde sa ich chopili iný a začali ich rozostavovať. Keď už nemali s čím pomôcť, pretože v kuchyni ich pomoc odmietli a inde ich tiež akosi vypoklonkovali, prišli za nimi Bone s Girom. S úsmevom na perách vyhlásili: „Poďte s nami, potrebujete dostať menšiu lekciu z nášho spoločenského správania! Bude to niečo ako začiatok vášho tréningu."

Sarah s Noemhy sa na seba začudovane pozreli. „Nehovorili ste stále, že sa nám tréning začína zajtra?" opýtala sa Noemhy.

Giro sa na ňu figliarsky usmial. „To áno, ale toto bude iné. Musíme vás aspoň trochu zasvätiť do zvykov našej rasy a kultúry. Takéto oslavy nemávame často, a preto sa z nich stali veľmi... konzervatívne a... oficiálne udalosti," odmlčiaval sa miestami, lebo hľadal tie správne slová.

„Konzervatívne? Prepáč kamoš, ale to jediné naše oslavy nebývajú," Bone sa srdečne rozosmial a tak stratil svoju zvyčajnú masku vážnosti.

„Dievčatá, toto bude konzervatívne určite, pretože tu nie sú žiadny Lesní ľudia, kvôli ktorým sa to zvykne zvrhnúť na nespútané oslavy trvajúce aj niekoľko dní," Giro o tom hovoril zamyslene, akoby spomínal na niečo. Noemhy by hádala, že už takú oslavu dlho nemali, a že mu to asi dosť chýba.

„Na tie konzervatívne oslavy," začal opäť vážny Bone (na slovo konzervatívne dal dôraz), „máme istú etiketu, ktorú musí dodržiavať každý."

„Napríklad vaše stretnutia s Najvyšším. Inokedy by ste na stretnutie s ním museli byť inak upravené. Stretnutia s ním sú zvyčajne až obradné. Keby ste boli hocikto iný, museli by ste mať na sebe čierne rúcha a len pozdrav a zdvorilostné privítanie sú zdĺhavé, nieto ešte oficiálne rozhovory. Viete, naša reč, lesná reč, je naozaj veľmi ťažká," vysvetľoval im Giro.

„Budeme sa musieť naučiť vašu reč?"

Bone potľapkal vystrašenú Sarah po pleci. „Nie, to určite nie. Našu reč sa vôbec nebudete učiť. Musíme vás však naučiť zopár gest a len niekoľko viet, ktoré musíte predniesť, lebo inak by ste na seba mohli privolať veľkú nevraživosť od iných a verte mi, že im nebude dôvodom na to aby vám dali milosť, neznalosť našich tradícii."

„A to sa budeme učiť tu? Pred všetkými?" opýtala sa Noemhy a pohľadom prešla po poloplnom námestí.

„Nie," odvetil Giro, „pôjdeme na druhú stranu mesta, kde je veľmi pekná lúka, menšia, často opustená."

A tak šli. Prešli námestím, zopár úzkymi uličkami medzi domami, ktoré boli na sebe husto nastavané a za posledným obydlím vošli do riedkeho lesíka. Po asi päťdesiatich krokoch sa vynorili z húštia na smaragdovozelenej lúke, miestami fľakatej od slnečných lúčov. Uprostred bol veľký spílený peň, na ktorý sa by sa mohli usadiť všetci štyria. Bone s Girom pokračovali ďalej, trochu napravo od pňa zastali. Stáli tam zoči voči.