Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

22. Kapitola - Koniec druhej časti

Dni ubiehali, až prešiel týždeň, aj dva. Dievčatá mali stále tú istú rutinu. Ráno bojové tréningy na poli, po obede v jedálni sa Noemhy ponáhľala za svojou inštruktorkou do lesa a Sarah do knižnice za čarodejníkom.

Noemhy sa učila načúvať prírode. Sústrediť myseľ na zvuky, ktoré iní nemohli počuť. K Veľkému stromu sa neodvažovala, i keď jej inštruktorka Iris bola prekvapená ako rýchlo sa učí. Učila sa tiež počúvať reč zvierat. Po lese sa dokázala bez problémov pohybovať už predtým, no teraz sa zdokonalila tak, že behala ako duch.

Strieľať už vedela veľmi presne, ale vždy keď vzala do ruky matkin luk, premýšľala, čo ju donútilo vydať sa za kráľa, aká asi bola, kým bola skôr, ako sa stala kráľovnou.

Sarah na tom bola o trochu horšie. Mágia so živlami jej išla skvele, vedela už aj liečiť malé poranenia, ale ovládať veci pomocou mysle nedokázala. Nedokázala svoju myseľ uvoľniť. Aj Noemhy sa ju to pokúšala  naučiť, no Sarah stále vírili hlavou myšlienky. Kde je jej rodina, čo sa stalo s dýkou a hlavne, prečo sa kráľ o nič tak dlho nepokúsil? Staručký mág, ktorý ju mal na starosti jej prízvukoval, že to nesmie siliť, lebo to nedopadne dobre.

Jediné chvíle, kedy dokázala z hlavy vypustiť úplne všetky myšlienky, boli tréningy s Gabrielom. Zo začiatku ju porážal, no keď si navykla na meč a štýl jeho boja, za dva týždne ho už bez problémov kedykoľvek odzbrojila.

„Myslím, že predtým si bojoval lepšie," podávala mu meč.

„Bojím sa zasadiť ti úder plnou silou. Nechcem ťa zraniť," dušoval sa.

Sarah opäť zaujala bojovú pozíciu. „Odteraz bojuj naplno, lebo si o tebe tvoji kamaráti pomyslia, že ťa poráža baba."

„Ako chceš, ty si to chcela," usmial sa a nečakane sa po nej zahnal. Musela uznať, že naozaj začal zasadzovať tvrdšie rany. No rýchlo sa jeho tempu prispôsobila.

„Sarah!" zakričal ženský hlas. Sarah sa obzrela, ale vo chvíli nepozornosti si nevšimla Gabrielov meč nad jej kľúčnou kosťou. Koženú vestu už pár dní nenosila.  Rukou sa jej prehnala vlna bolesti a meč jej vypadol. Padla na kolená a chytila sa krvácajúcu ranu.

Gabriel pred ňou vyjavene stál, až kým ho neodstrčila Katy. „Prepáč, nevšimla som si že bojuješ. Určite by som na teba v takom prípade nevolala. Prepáč mi to, hrozne ma to mrzí."

„Nevadí, stalo sa. Je to zlé?" opýtala sa s obavou.

Katy odlepila z rany zakrvavenú košeľu. „Našťastie nie. Nemáš zasiahnutú žiadnu dôležitú tepnu. Gabriel to našťastie aspoň z časti zatlmil, takže skončil pri kosti."

„Ja som nechcel, neuvedomil som si, že sa obzrela," prebral sa z omráčenia, keď začul svoje meno.

„Nabudúce si dávaj väčší pozor, lebo ťa Bone... určite si vieš domyslieť nejaký trest aj sám," povedala mu Katy, keď dvíhala mierne malátnu Sarah na nohy.  Gabriel len neprítomne prikývol a ospravedlňujúcim pohľadom pozeral na zranenú.

„Budeš tam len tak stáť, alebo mi pomôžeš?" karhavo sa k nemu obrátila Katy. „Nechcem, aby mi cestou k Najvyššiemu odpadla." Gabriel sa hneď spamätal a prehodil si Sarahinu neporanenú ruku cez krk. Katy odbehla po čistá plátno, ktorého majú samozrejme na tréningovom poli kvôli takýmto prípadom stále dostatok. Opatrne jej ho pritlačila na ranu.

„Prečo ideme za Najvyšším?" pýtala sa Sarah a snažila sa, aby jej hlas znel normálne.

„Pretože nám prišla návšteva," odpovedala jej neurčito.