Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

1. Kapitola - Prvá časť

V ten deň keď sa to stalo bolo slnečno, na oblohe ani mráčik. Dievča sa prechádzalo po lese a vychutnávala si pocit slobody. Zachádzala hlboko do lesa, no nebála sa, že sa stratí. Les veľmi dobre poznala. Aj zvieratá v ňom, aspoň si to myslela. No do temnejších častí lesa nechcela nikdy vstúpiť. Aj keď ju to tam stále ťahalo.

V ten osudový deň, keď sa všetko zmenilo, už bola znovu pod svojím obľúbeným stromom a pozorovala čiaru slnka, tvoriacu hranicu.

      Krik. Ľudský výkrik. Strhla sa zo snenia a obzerala okolo seba. Poznala každý zvuk tohto lesa, ale ľudský ryk, nevedelo napodobniť ani jedno. Prichádzal z juhu, a tak si povedala že sa aspoň pozrie. Veď slnko nezapadne okamžite a nie raz bola v lese aj po zotmení. Prehodila si plášť a opatrne stúpala po kobercoch machu. Vnorila sa teda do lesa a tipovala, odkiaľ asi prišiel výkrik.

Zrazu. Krik. Bližšie. Ak mala doteraz pochybnosti o jeho pravosti, že vyšiel z ľudských úst, teraz si bola istá. Utekala. Niečo ju hnalo. V tom si však uvedomila, že už nestojí v známom prívetivom lese, ale v jednom z temných zákutí, kam sa bála vstúpiť.

A znova. O pomoc volajúci ľudský hlas, ktorého majiteľ určite nebol ďaleko.Najprv zmätene zastala a nevedela čo robiť. Zahryzol sa do nej stach z neznámeho. Urobila to. Istým spôsobom ju to tešilo. Konečne nahliadne do tých najtemnejších zákutí.

Z týchto myšlienok ju vytrhol ďalší výkrik sprevádzaný šuchotom za ňou. Strhla sa. Cítila to známe šteklenie na krku z ktorého sa jej vlasy stavali dupkom. Niekto ju pozoroval. Niekto alebo niečo. V najväčšej rýchlosti akú dokázala vyvinúť sa otočila. Záblesk zelených očí. Po tele jej prebehli zimomriavky. Oči hneď zmizli spolu s ďalším šuchotom.

Vydýchla. Pomalými krokmi sa približovala k miestu, odkiaľ ju to niečo pozorovalo. Nadýchla sa a...odhrnula krovie. Stopy. Podobné psím ale väčšie. No toto nebol pes, pomyslela si . A v tom ju utvrdil aj chuchvalec niečoho zamotaný v kríkoch. Vlasy. Ľudské vlasy spojené kvapkou lepkavej červene. Vtedy jej to došlo. To je krv!!

Vzala z kríkov chuchvalec na bližšie preskúmanie. Vlasy boli krátke a svetlé. Bez kože. Šťastie! pomyslela si, možno ten nešťastník ešte žije.

Výkrik! Srdcervúci. Bol síce ďalej ako predtým, ale o to zreteľnejší. Dokonca by povedala, že ženský. Stále však so sebou bojovala, či ísť do časti lesa, kam sa bála chodiť. Ale je tam predsa niekto, kto potrebuje pomoc! Musím tam ísť! a tak sa rozbehla do útrob lesa. Po rokoch chodenia po lese, už vedela, ako chodiť po lístí a vetvičkách tak, aby  nebolo počuť ani šušťanie ani pukanie. Zvieratá okolo nej nerušene pobehovali, akoby si ju ani nevšimli. Hoci ešte nezapadlo slnko, v hustom lese už bolo prítmie. Ak to chce domov stihnúť načas, musí si pohnúť.

Ale nemusím predsa prísť načas. Tak či tak za ňou otec pošle vojakov. No tu ju nesmie nájsť. „Dosť premýšľania!" zašepkala.

      Nepozorovane prebehla popri čriede jeleňov. Ani si ju nevšimli. Spozornela. Na zemi boli dva páry stop. Jedny menšie, ktoré boli trochu vpredšie ako druhé, ktoré boli väčšie a hlbšie. Druhé jej až priveľmi pripomenuli stopy vojaka. Takže vojak. Ale komu patria tie prvé stopy? Pomalým krokom ich sledovala. Zacítila odporný pach ktoý zo srdca nenávidela. Bol to pach krvi zmiešaný s pachom brnenia. Žeby vojak napadol neznámeho? Prešla okolo kríku a ocitla sa na lúke. Tá scenéria jej vyrazila dych.