Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

17. Kapitola 1/2

Sarah s Noemhy ich nesmelo pozdravili.

Deti povyliezali z vody. „Kto ste?" opýtala sa jeden z nich. Mal tmavé brčkavé vlásky a vyzeral asi tak na sedem - osem rokov. Ostatný boli jeho rovesníci.

„No tak Vil, to sú tie dve čo ich minulú noc priniesli majster Giro a majster Bone z prieskumného letu," zahriaklo ho dievčatko s hnedými očami a s dlhým zapleteným vrkočom gaštanovej farby.

„Takže my dve sme asi na odchode," povedala Noemhy a už sa so Sarah zvŕtali, keď k nim deti pribehli a utvorili okolo nich kruh. Začali sa prekrikovať. Hovorili nech nejdú preč, že oni sa ešte nikdy nestretli s cudzincami.

„Dobre, dobre, dosť! Zostaneme!" hovorila so smiechom Sarah, ale deti sa začali prekrikovať ešte viac s otázkami, ako sa volajú, odkiaľ sú, prečo sú tu a mnohými inými.

„Ticho!" zakričala Noemhy ráznejšie, samozrejme nie tvrdo, ale s úsmevom. Deti sa prestali prekrikovať.

„Posadajte si a postupne sa pýtajte." Posadali si teda a na kamene, na zem, ale na zopár padnutých konárov, ktoré tam boli. Noemhy so Sarah si teda sadli na zem.

Chlapca, ktorého dievča nazvalo Vil sa opýtal ako sa volajú.

„Mňa volajú Sarah."

„A mňa Noemhy," dokončila.

„A odkiaľ ste?" opýtalo sa dievčatko sediace na obzvlášť hrubom konári.

„Tak rôzne," odvetila Sarah.

„Ja som z kráľovstva," deťmi sa prehnala vlna prekvapenia.

„A načo ste tu?" opýtalo sa dievča s vrkočom.

„Popravde? To ani samé nevieme," objasnila Sarah.

„Môžeme sa teraz opýtať niečo my dve vás?" spýtala sa Noemhy. Deti prikyvovali.

„Ako sa voláte?"

Deti sa začali postupne predstavovať. Chlapec, ktorého nazvali Vil sa volal Vilar, dievča s vrkočom Zilmia, ďalej Solar, Dynia, Otur, Aridaria, Darmion, Irvin a Endion. Mnohý sa zdráhali prestaviť. Noemhy sa usmiala a spýtala sa na prezývky. Vilar bol Vil, Zilmiu volali Zila alebo Mia, Solara prezývali Soli alebo „Es", Dymia bola Dya, Otur bol nazývaný Oty, Aridaria bola Ardia, Darmion  bol Darm, Irvin bol Iri a nakoniec Endion, malý a tichý chlapec, ktorého jediné slová boli jeho meno.

„Povedzte nám niečo o sebe. Prečo ste tu?" Zila a Dya boli zrejme „vodkyne" týchto detí, pretože sa vyjadrovali za väčšinu detí. Sarah začala príbeh a takmer všetky deti so zatajeným dychom počúvali. Noemhy chvíľu tiež počúvala, ale po čase stratila nadšenie pre značne upravenú verziu príbehu, ktorý spolu so Sarah spoločne prežili bez väčšej ujmy na tele, okrem zopár poriadnych jaziev, ale s obrovskou ujmou na duši.

Zatiaľ sa obzerala po deťoch a niečo zistila. Neboli tu všetky. Endion a Irvin chýbali. Irvina videla pri boku vodopádov. Zrejme ho rozprávanie nezaujímalo.

Endiona videla prechádzať na druhú stranu vodopádov. Rozhodla sa nasledovať ho. Šibla očami po Sarah, no tá s deťmi bola zabratá do príbehu. Nepozorovane prešla cez popri závoji padajúcej vody vodopádov, tak ako Endion. Ocitla sa v úzkom priechode, ktorý bol vyrazený do skaly pod riekou, ktorá sa valila vonku a vytvárala vodopády. Keď ňou prešla, uvedomila si, že sa vlastne nachádza za tou veľkou skalnou stenou, ktorou aj práve v tejto chvíli pretekajú masy hučiacej vody. Bolo tam rovnako krásne ako pred nimi samotnými. Odvšadiaľ vykúkala zeleň a tu i tam rástli mnohé a rôznorodé kvety. Endion tam sedel chrbtom k nej, na skale a čosi si obzeral. Hneď ako prišla Noemhy to schoval a pozrel sa na ňu. „Čo tu robíš? Sem nikto nechodí. Ani ty by si nemala," jeho hlas neznel prívetivo.

„Napadlo mi, kam si zmizol?"

„Teraz to vieš. Môžeš ísť."

„Prečo nemáš prezývku? Zdá sa mi, že ťa odstrkujú. Prečo?"