Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

7. Kapitola

  Sarah upierala spaľujúci pohľad na Noemhy. „Nič sa odomňa nedozviete, ty ani kráľ! Radšej zomriem!"

Noemhy však len nechápavo zízala. Možno aj s otvorenými ústami. „Ako ti mám dokázať, že nie som špiónka? To si nepamätáš ako som ťa zachránila? A..."

Sarah ju však prerušila: „Ale to bola pravá Noemhy! Videla som ju v cele ako ju mučia! Aj s tetou!"

„Prečo nechceš uveriť, že sa ti kráľ iba zahrával s mysľou? To som predsa ja! Noemhy! Veď nás sem spolu zavreli! Spamätaj sa!"

Sarah na ňu uprela skúmavý pohľad. V hlave mala všetko hore nohami. Teda ak sa to dá. Spomienky sa jej plietli. Aj predtým predsa zistila, že sa jej kráľ nadiaľku trochu zahral s myšlienkami a vôbec s celým myslením. Vedela, že Noemhy by jej neklamala, veď jasne videla, ako veľmi svojho otca nenávidí. Lenže je táto Noemhy tá, ktorá ju zachránila pred vojakmi, ktorá jej zachránila život?

Ktovie dokonca koľko času prešlo od ich zavretia, lebo kráľ je schopný mnohých vecí. Čomu má veriť? Netušila. Potom si však opäť prestavila tú hroznú scénu. Niečo ju zarazilo. Ako to, že si to nevšimla aj predtým?

Zo zadumania ju však vytrhlo Noemhyno zvolanie: „Hej, dozorca, a čo večera?"

Dvere, ktorými ich priviedli sa mierne poodchýlili. „Ty by si chcela večeru?" ozval sa hurónsky smiech. „Máš naozaj guráž keď sa to opýtaš. Samozrejme nič nebude, a neviem, či kráľa budú pri raňajkách obťažovať a vôbec, spomenúť ťa pred ním. Mohol by mať potom zlú náladu a to nikdo nechce. Ty sama to dobre vieš."

Keď sa zatvárali dvere, stále sa smial. Bolo to hrôzostrašné, pretože jeho smiech znel ako keď niekto ťahé vidličku po porceláne. Noemhy striaslo.

Pozrela na Sarah. Tá zachytila jej pohľad a usmiala sa. Čo sa jej zasa porobil? Pred chvíľou bola na pokraji nervového zrútenia a teraz sa usmieva. Pomiatla sa. Načisto jej preskočilo. Je pripútaná k stene, hlboko vo väzení a jedinú spoločnosť jej robia pätolízačský dozorca a blázon. Prišlo je to veľmi vtipné, tak sa zasmiala. Aspoň si aj o sebe môže povedať, že sa pomiatla. Upadla do akéhosi nepokojného polospánku.

Po chvíli, teda si myslela, že to bola chvíľa, sa znova so škrípaním otvorili dvere. Preľaknuto sa pozrela na Sarah, no u tej márne hľadala oporu. Hlavu mala naklonenú, oči opäť nedôverčivé. Kráľ s dozorcom sa šli pozrieť najprv do cely Sarah. Tá sa na nich len odovzdane pozrela. Kráľ niečo zašepkal a Sarah zavrela oči.

„Zas ju klameš svojimi ilúziami!" zvolala Noemhy a nahnevane zazerala na kráľa.

„Aj na teba príde čas. Vlastne už prišiel. Budeš trpieť viac ako ona." Povedal kráľ s mrazivým pokojom.

Kývol dozorcovi a ten Noemhy odviazal od steny. Ruky jej nechal spútané pevnými okovami. Nohy jej odviazal tiež. Noemhy bola taka slabá, že ledva stála na nohách, ktoré boli stŕpnuté. Jej otec zamrmlal formulku a všetcu štyria sa ocitli v priestrannej aréne.

Sarah spadla na zem a zostala spútaná ležať. Noemhy podľa jej dychu zistila že spí.

Aréna mala tvar kruhu a po celom jej obvode boli do stien zabudované miestnosti so zamrežovanými dverami. Kráľ si všimol ako na ne hľadí, usmial sa a povedal jej načo slúžia.

„V jednej z nich je tvoj budúci nepriateľ. Viac uvidíš potom. Teraz mi však dovoľ, aby som ti predstavil moje vrcholné majstrovské dielo. Vitaj v aréne Tyersia! V aréne, kde je všetkým temným tvorom vstup povolený!"

Noemhy na chvíľu prestala dýchať. Toto je zlé, pomyslela si, veľmi zlé! O tomto mieste sa hovorilo len v hádankách. Bolo málo ľudí, čo sem vošlo a ani jeden sa nevrátil. Hovorí sa, že vraj každý bojovník, čo tu padne sa premení na nejaké ohavné zviera, ktoréďalej zabíja svojich protivníkov. Ďalej niektorí tvrdia, že kráľ musel svoju dušu upísať samotnému diablovi, aby toto miesto mohol vytvoriť. A iný tvrdia, že toto všetko sú výmysli, že sú to len povedačky starých dedkov a babiek, ktorí už nemajúčo iné robiť, tak strašia deti. Noemhy vlastne doteraz naozaj nevedela, či je to pravda.

„Vidím, že si ohromená. Som veľmi rád, že tvoja zvedavá povaha ti nepomohla nájsť moje veľdielo." Noemhy by odprisahala, že v tej chvíli sa kráľ tváril natešene ako malý chlapec, ktorému sa podarilo niečo úžasné.

Keď sa trochu upokojila a začala vnímať atmosféru okolo seba, začula akési zvuky.  Hlasné hrdelné vrčanie, chrapot, hlasné dýchanie. Začala byť trochu nesvoja, lebo nedokázala určiť majiteľov tých zvukov.

V tých celách nebola ani taká veľká tma, ako skôr šero, pri ktorom sa nedalo rozpoznať nič. Osvetlenie arény na to nestačilo.

„Čo tu robí Sarah? Načo si ju sem privliekol, keď aj tak spí?" spýtala až po veľkej odmlke.

Kráľ sa pozrel na Sarah a usmial sa. „Vieš, dcérenka spánok je naozaj fascinujúca vec. Mnohí si nesprávne myslia, že vtedy naša myseľ oddychuje. Že sa vypne. Chyba. Ja by som skôr povedal, že začne relaxovať a nechá prechod aj tým najtajnejším myšlienkam, ktoré sa potom premietnu do snov. Úžasné je však hlavne to, že zachytáva aj podnety zvonka a tie tiež premietne do sna. Tvoju priateľku čarodejncu som zaklial čiernym spánkom. Ste spojené mysľami. Tvoju bolesť pocíti aj ona, tvoje zúfalé myšlienky bude považovať za svoje vlastné. A ak by si náhodou zomrela, zomrie aj ona."  Tú poslednú vetu povedal tak ľahostajne, až Noemhy zamrazilo. „Dozorca, rozviaž princeznú!"

Pätolízač takmer nadskočil, keď to kráľ hromovým hlasom rozkázal. Pribehol teda k Noemhy, rozviazal jej nohy a zložil okovy. Noemhy mala miestami kožu na zápästiach zodratú až do krvi. Teraz ju to začalo nepríjemne svrbieť a páliť. 

Dozorca sa postavil ku kráľovi, ktorý mávol rukou a dozorcu nebolo. Namiesto neho sa zjavil vojak, čo sa vyhrýžal Noemhy.

Kľakol si na jedno koleno na prejav úcty kráľovi. „Aké sú príkazy, pane?" kráľ mávol rukou k Sarah ktorá sa odrazu ocitla v tmavej guli energie a presunula san a úplný koniec arény.

Potom sa už venoval vojakovi. „Vypusť svojho najmilšieho."

Vojak sa postavil a odpovedal: „S radosťou pane." Odpochodoval k dverám na pravej strane.

Kráľ pristúpil k Noemhy. „Neboj sa, nenechám ťa bez zbrane." S tými slovami vytiahol spoza opaska svoj meč a podal ho Noemhy. „Rob s ním, čo chceš. Som zvedavý, či s ním vieš zaobchádzať." Odpochodoval k Sarah. Tá za ním vzduchom plávala k malej tribúne.

Noemhy začínala mať vážny strach, ale pociťovala aj obrovské napätie. Vojak už otvoril celu. Noemhy pevnejšie oblapila meč a pozrela sa za kráľom. Stál nehybne, prizerajúc sa k nadcházdajúcemu zápasu.

Vote a Koment s vašimi názormi ma veľmi potešia! Vďaka za čítanie :)          -Echo