Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

12. Kapitola - Koniec prvej časti

 Uprostred noci sa s nepokojného bdenia dievčatá strhli na podozrivé rinčanie za dverami.

„Katy? Si v pohode?" opýtala sa potichu Noemhy. Vyskočila z postele a postavila sa ku dverám. V izbe bolo tma ako v rohu. „Katy?"

„Áno! Som to ja, poďte mi prosím pomôcť!" hovorila hlasným šeptom, akoby sa dusila.

Noemhy rýchlo otvorila dvere a spolu sa Sarah sa ponáhľala pozrieť. Katy našli zakliesnenú pod telom mohutného vojaka.

„Prosím, dajte ho dolu. Dochádza mi kyslík, ten chlap je sakramentsky ťažký."

„Katy, prečo si skončila pod ním?" opýtala sa udivene Noemhy.

„Potrebovala som ich omráčiť oboch naraz. Mám síce rýchle reflexy, ale nie nadľudskú silu. Obom som im rýchlo priložila k nosom handričky napustené olejom z Kulapandu. Bylina je účinná, ale olej je čistý oblbovák. Problém je, že ho dosť cítiť, takže sa nedá miešať do nápojov." Hovorila im šeptom, kým ju vyslobodzovali spod vojaka.

„Stále si nám nevysvetlila, prečo si pod ním," upozornila ju Sarah.

„Samozrejme, že obidvaja odpadli. Nechcela som, aby narobili priveľký hluk, tak som ich chcela chyť. Boli však ťažší, než som predpokladala."

Keď ju už konečne odbremenili od vojaka, zhlboka sa nadýchla. „Dobre, musíme ísť. Tu máte plášte, rýchlo si ich oblečte. Musíme stihnúť striedanie hliadok."

Rýchlo, ale potichučky sa zakrádali tichom hradu. Po chodbách horeli kde, tu fakle, takže museli byť veľmi opatrné a držať sa v tieňoch.

Na vnútornom nádvorí nebolo taktiež ani živej duše, preto sa bez problémov dostali až k bočnému východu z hradu.

Prejsť cez vonkajšie nádvorie, ktoré sa rozprestieralo medzi hradom a hradbami, bolo omnoho ťažšie. Opitý vojaci mali nemiestne poznámky a niekde sa aj strhla bitka. Katy ich však neomylne viedla pomedzi starostlivo naukladané drevené klietky, v ktorých sa nachádzala všetka možná hydina. Tam našli čakajúceho Lenga.

„Ste tu tak akurát. Práve si odovzdávajú informácie o službe. Teraz, alebo nikdy." Len čo to povedal, obrátil sa a ukázal na polkruhový otvor vo vnútornej hradbe, trochu malý na to, aby sa tadiaľ prepchal. „Dúfam, že nie ste priveľmi fajnové, pretože toto nebude pre slabšie povahy. Radšej si previažte nosy šatkou, lebo vám ten zápach vypáli nosné dutiny."

Katy im podala dve hrubé šatky a sama si jednu uviazala. Potom vliezla po štvornožky do otvoru a zmizla.

„No poďte princezná, nech to máte za sebou, nesnažte sa dýchať, robte len krátke a plytké nádychy. Za ňou pôjdeš ty, čarodejnica. Ako posledný pôjdem ja, aby som zasadil naspäť mrežu, preto budem cúvať."

Dievčatá prikývli a urobili, ako povedal. Neskôr sa zhodli, že to bola tá nejnechutnejšia vec, akú dovtedy museli urobiť. Keďže to bol odpadový výtok, vylievali sa tam splašky z celého hradu. Celý ten tunel nebol ani tak dlhý, najviac možno štyri metre, no pocitovo mal asi tak sto. Na druhej strane ich už čakala Katy. Pri svite mesiaca videli, ako strašne vyzerali. Radšej ani nerozmýšľali, čím všetkým sa museli prebrodiť. Popri vnútorných hradbách utekali, až kým Katy náhle nezmenila smer k vonkajším hradbám.

Tam na nich čakal ďalší muž. „Hliadka prešla tesne pred vami. Takmer som sa nestihol ukryť. K studni musíte bežať, ak nechcete stretnúť tú ďaľšiu." Za ním sa opäť nachádzal polkruhový otvor.

Noemhy tam už chcela vliezť, keď jej Katy položila ruku na plece. „Musím sa vrátiť. Ak si všimnú, že nie som v hrade, môžem mať problém, ak sa to dozvie kráľ. Toto je len obyčajný tunel, žiadne splašky. Pri studni sa poriadne vydrhnite, aby nemohli sledovať vašu pachovú stopu a preoblečte sa do čistých vecí. Tie špinavé porozhadzujte po okolí. Dúfam, že keď sa stretneme znovu, budete to za kľudnejších okolností." Napriek zápachu Katy objala Noemhy a po nej aj Sarah. „Rýchlo, choďte." Posúrila ich so slzami.

Noemhy len prikývla, lebo nebola schopná nič povedať, preto vliezla do otvoru. Sarah jej stisla ruku a poďakovala jej za všetko. Leng za nimi šiel, avšak už normálne, lebo mrežu za nimi dal naspäť neznámy muž.

Na druhej strane ich Leng súril do rýchleho behu. Už boli pár metrov od húštiny, keď sa pred nimi ozvali hlasy vojakov. Všetci traja prudko zastavili.

Vojaci sa už pred nimi zjavili a obaja si držali nosy: „Preboha, to je strašný smrad. Niekde tu musí byť skunk. Poďme odtiaľto preč." Kráčali priamo k nim. Leng bol ako socha. Až keď hliadke jeho obrovské telo zatienilo mesačné svetlo, zdvihli k nemu pohľad. Vtedy im predviedol svoju úžasnú silu. Vojaci ani nestihli vykríknuť a Leng im rozdrvil lebky o seba. Vyhodil si ich na plecia a znova sa rozbehli.

Keď sa dostali do hlbšieho lesa, Leng ich šmaril na zem a zamaskoval suchými konármi v podraste. Následne ich priviedol k studničke s vedrom.

Voda, i keď ľadová, rýchlo zmyla všetky nečistoty. Leng im dal veľmi podobné oblečenie, ako mali teraz. „Musíme sa rozlúčiť. Tu máte batoh s trochou potravín, vody a kompasom. Choďte stále na západ. Ak sa dá, kráčajte v potokoch, aby ste ich psov zviedli zo stopy. Dúfajte, že budete mať dostatočný náskok, aby vás nechytili. Som rád, že som vám mohol pomôcť." Venoval im ešte posledný úsmev a odišiel.

Obliekli sa, zmyli poslednú špinu a vydali sa do lesa.

Vydali sa za slobodou.

Koniec prvej časti...