V zajatí lapačov

Ch.7

Jeden...dva...tri...

štyri...päť...šesť

,,Počítaj dieťa''

sedem...osem...deväť

Otvorím oči a vidím tu najkrajšiu žiarivú krabičku na svete

,,Patrí tebe a tvojmu druhovi dieťa ''

Vzhliadnem k otcovi

,,Čo to znamená ocko ?''

Otec sa láskavo usmeje

,,Ten kto ťa bude nadovšetko milovať bezpodmienečne tvoja spriaznená duša''

Zasmejem sa

,,Ako ty mamu ?''

,,Ako ja mamu''

Kričím od bolesti . Cítim ako mi z nosa kvapka tepla krv a steká na kľúčne kosti . Už je to vyše hodiny čo so mňa doluje spomienky a konečne narazila na tu správnu Druh môj druh čo to znamená ? To je posledná otázka pred tým ako stratím vedomie a celá miestnosť stmavne .

,,Na svoj druh je dosť slabá '' povie známi ženský hlas ,,Čo si čakala ešte neokúsila tú silu '' hlas bol Pánov to znamená že stále ležím na zemi . ,,Vie o tom '' povie Vedma ,,To nie je možné '' srdce mi poskočí ako započujem lapačov hlas ,,Jej otec jej to povedal je tá správna videla som skrinku ''

Otvorím oči svet sa so mnou zatočí . Pomaly si sadnem . Pán sedí na tróne a Vedma vedľa neho lapač sa ku mne nakloní chytí ma za ruku a vytiahne ma na nohy . Čo nebol dobrý nápad. Pred očami sa mi zatmaví ,ale skôr než stihnem spadnúť môj lapač ma už drží
Celé telo mi bzučí a mravenčí . Keď som schopná stať sama rýchlo sa odtiahnem nevyzerá tak že má nejaké námietky.

,,Kde je skrinka ?'' No rozhodne nestrácajú čas ,,Neviem '' Pán vyskočí z trónu ,,Užaj zmeň tón , a uvedom si s kým sa rozprávaš ! Šťeňa '' šteňa , šteňa ? To ako fakt ? Lapač sa prisunie o dva ledva badateľne kroky . Ak by som nepoznala jeho postoj ku mne tak by som povedala že jeho čin bol ochranársky. Ale veľmi dobre si uvedomujem svoju situáciu . Takže to beriem ako výhražne gesto .„Prisahám že neviem kde je tá skrinka. Nepamätám si na nič z toho čo som videla" Pán otočí hlavu na Vedmu a v očiach má otázku „Áno je to možné Pán môj predsa bola len dieťa" prikývnem hlavou v súhlasnom geste.

Dvere na sieni sa otvoria. Lapač ma potlačí znova na kolená .Vojde nimi vysoký podľa postavy a chôdze muž. Do tvare mu nevidím , má ju zahalenú v čiernej šatke jedine jeho pohľad mi prezrádza čo si o tejto situácií myslí. „Erik" prehovorí Vedma ktorá sa mu ukloní „Pre teba princ Erik. Vedma " povie podráždene. Už nie som jediná kto ju nemá v láske neodpustím si úškrn. Lapač ma zozadu drgne do pleca a moja tvár sa opäť zamračí. „Otec" ukloní sa princ .„Syn môj , že si sa vôbec uráčil " princ sa narovná z úklonu „Nechal si po mňa poslať " povie z miernym výsmechom v hlase . „Stráž si tón , chlapec" vstúpi im do toho Vedma „ Našli sme tú pravú" ukáže na mňa Vedma „Vstaň dieťa"

Nohy ma neposlúchajú . Vstať mi pomôže môj lapač hneď ako stojím na nohách vytrhnem sa mu zo zovretia a obdarím ho lakťom do brucha. Lapačom to ani nehlo schmatne ma za šiju a zloží znova na kolena. Vzhliadnem k princovi v očiach sa mu odráža úsmev „Bojovná to sa mi páči" poznamená „Povedz dievča ako sa voláš?" neodpovedám . Podíde ku mne a surovo ma schmatne za sánku „Meno ? Tretí krát sa už pýtať nebudem" ďalej mlčím jeho stisk zosilnie „ Alia jej meno je Alia" prehovorí lapač . Princ pustí moju sánku a pohľad upriami na môjho lapača „Pýtal som sa jej , nie teba. Lapač" slovo lapač vysloví z odporom.

„Takže Alia kde je skrinka ? Uľahči to nám i sebe" pozriem mu do modrých očí. „Neviem " priblíži sa o krok „Neklam" „Neviem naozaj neviem na nič z toho sa nepamätám" aj on predtým ako jeho otec sa pozrie na Vedmu „Hovorí pravdu, bola ešte len dieťa to si nemôže pamätať " princ sa obráti na Lapača „Odveď ju , zajtra sa naša Vedma pokúsi nájsť v jej hlave niečo čo nás k tej skrinke privedie" zabuchnú sa za mnou dvere na sále a s tým aj moja maska nevedomosti . Na otca a skrinku si pamätám a viem presne kde je . Musím len vymyslieť plán ako sa k nej dostanem skôr ako oni .