V zajatí lapačov

Ch.9

Tma je skvelá. Nič ma nebolí , nikto po mne nič nechce . Ale vedomie sa musí vždy predrať na povrch . Hneď ako otvorím oči pocítim studený dotyk rúk . Ľaknutím nadskočím a okamžite si sadám . „Nemusíš sa báť " povie kľudný hlas .

Pozriem sa na pôvodcu hlasu . Je to muž v stredných rokoch . „ Vieš čo sa stalo ? " prikývnem . „Môžeš mi povedať čo ťa bolí" otvorím ústa pripravená povedať že ma boli všetko ale nevydám ani hlásku . Pokúšam sa o to znova a znova ale nič , ani pípnutie.

„ Myslel som si . Máš poškodené hlasivky " slzy sa mi nahrnú do očí . „Dobrá správa je že sa zahoja " odľahne mi „Ale nie som si úplne istý či ich budeš vedieť používať tak ako predtým " pozriem na neho z otázkou v očiach „Chceš vedieť čo to znamená ?" prikývnem „Možno budeš mať chrapľavý hlas možno žiaden " zhrozím sa .

„Regenerácii môžeš napomôcť len spánkom a výživou . Bohužiaľ iné východisko nie je " nedovolím si plakať . Sebaľútosť mi nepomôže . Po našom krátkom rozhovore ma zanechá samú s tanierom polievky . Prehĺtanie mi spôsobuje nesmiernu bolesť . Po troch lyžiciach to vzdám . Položím tanier na nočný stolík . Moju pozornosť upúta zrkadlo zavesené na stene .

Môj odraz v zrkadle ma poriadne zarazí . Nikdy som nevyzerala horšie . Môj krk hrá všetkými farbami . Vlasy mám mastné a fuj smrdím . Vojdem do kúpeľne ktorá je pre všetkých spoločná . Usúdila som že som v nemocnici asi . Zatiahnem záves a doprajem si sprchu . Horúca voda uvoľní moje napnuté svaly a uľaví bolesti .

Umyjem sa mydlom a šampónom ktorý je v sprche aj keď nevonia najlepšie ale stále lepšie ako ja . Po sprche sa zabalím do uteráku a sadnem si na posteľ . Nevadí mi že mi je zima a kvapká so mňa voda na zem a posteľ . Čo budem robiť ak nebudem mať hlas ? Ako poviem to čo potrebujem ? A možno byť ticho je niekedy lepšie .

„Už je hore ?" ozve sa hlas z vedľajšej miestnosti . Kto iný ako Erik ?„Prebrala sa pred hodinou " kroky sa približujú ku mne . Hľadím na zem . Keď sa predo mnou objavia jeho topánky odmietam zdvihnúť zrak . Načo sa namáhať . „Prečo si sa neobliekla drahá ?" opýta sa ma doktor prekvapením hlasom . Mojou odpoveďou je len myknutie plecom . Prikrývka vedľa mňa sa nadvihne a zakryje moje holé plecia .

„Ako vidím už je v poriadku . Nič jej nebráni vrátiť sa do cely " povie Erik chladným hlasom „Áno ale jej hlasivky sú poškodené a vyžadujú ..." skočí mu do reči  „ Tie v cele nepotrebuje " schmatne ma za rameno a postaví . Len tak tak chytím uterák aby mi neskĺzol  z tela . 

Vedie ma rôznymi chodbami . Jediný zvuk ktorý sa ozýva sú moje bosé nohy na podlahe . Snažím si zapamätať cestu ale je to skoro nemožné . Zorientujem sa až vtedy keď ma dovedie k schodišťu a mne veľmi dobre známej chodbe .

Rozrazí dvere do mojej izby. Strčí ma dnu . Otočím sa mu tvárou a zazriem po ňom . Len sa uškrnie „ Šetri slovami" zasmeje sa vlastnému vtipu . V ten moment nerozmýšľam nad následkami mojich činov a hodím po ňom čo mi príde pod ruku . Tvrdý predmet mu narazí do sánky a zotrie mu úškrn z tváre .

Jeho rysy tváre sa okamžite zmenia . V ten moment viem že som spravila chybu . Ale odmietam si ju priznať tak isto ako sa odmietam pohnúť , cúvnuť alebo mu len naznačiť že mám z neho strach . Pretože ho nemám . Dvoma rýchlymi krokmi je u mňa . Znova ma chytí  za krk .

Silno ho oboma rukami udriem do ruky ale je to márne . Nedrží ma tak silno aby mi ublížil . Je to skôr výstražné gesto . „Ako sa opovažuješ " jeho oči horia zlosťou . Ale tak isto aj moje . Nenechám sa nim zastrašovať . Nemám z neho strach je to zvláštne ale nemám . Ak by som mohla niečo povedať tak to poviem ale akosi to nejde vďaka nemu .

A tak ho udriem znova . Tento krát je to dobre mierená facka . Zvrtne mu hlavu do strany . Zavrčí a svoj pohľad upriami znova na mňa . Tento zvuk nie je ľudský . Ale môj hnev ma neopúšťa tak mu uštedrím aj z druhej strany . Schmatne ma za  zápästia „Prestaň" ale to ho už chcem kopnúť .

Hodí ma na posteľ, ale to môj uterák už nezvládne a skĺzne na zem . Okamžite sa otočím a zahalím si telo ako sa najviac dá . Chvíľu je ticho . Som mu otočená chrbtom . „Pošlem niekoho aby ti doniesol jedlo " to je posledné čo povie predtým ako odíde a nezabudne za sebou zamknúť .

O hodinu sa moje dvere otvoria a naozaj vstúpi dnu žena s podnosom plného jedla . Jediný problém je že neviem poriadne prehltnúť ani dúšok vody nie to ešte jesť . Podnos nechám na stole bez dotknutiu a radšej si ľahnem do postele . Okamžite sa mi zatvoria oči a ja upadám do svojej milovanej tmy .