V zajatí lapačov

Ch.12

Náraz mi vyrazil dych . Môj pád bol viac neohrabaný ako som si myslela .
Studená voda nasiakla mojim oblečením a ťahala ma ku dnu .

Vynorila som sa . Rieka bola pokojná pomali tečúca . Musela som plávať . Breh rieky tvorili vysoké skaly . Niekde som zazrela výbežky brehu ale boli to len malinké ostrovčeky. Nič s čím by sa dalo pracovať . Nechala som sa unášať prúdom rieky . Moje zranenie pálilo bolesťou ale rieka ho prijemne chladila.

Neviem odhadnúť koľko času prešlo kým som narazila na breh ktorý lemoval rieku . Po pár neúspešných pokusoch vytiahnuť sa na breh sa mi to konečne podarilo . Mokré oblečenia sa miesilo z hlinou z rozpadnutého brehu a vytvorilo na mne vrstvu blata . Ruka ma pálila a čím viac času prešlo tým menej som s ňou mohla hýbať .

Postavila som sa na rovné nohy . Obzrela som si terén v ktorom som sa nachádzala a zvážila som že najmúdrejšie bude pokračovať po smere toku rieky . Netušila som kde sa nachádzam . Ale vedela som že rieka určite preteká cez nejakú dedinu kde by som sa mohla dočasne skryť pred mojimi prenasledovateľmi .

Pozriem sa na sklište z ktorého som skočila . Dostať sa z hora sem dole k rieke im zaberie aspoň pol dňa . Čo znamená že mám nie veľký náskok . Pridám do kroku . Zranenú ruku si pridržiavam pri tela a snažím sa snou veľmi nehýbať . Vyťahovať ten šíp , predsa len nebol ten najlepší nápad . Oblečenie na mne začalo pomaly uschýňať a s ním aj krv ktorá mi neustále vytekala z ramena v pomalých prúdoch stekajúc až dole k prstom kvapkajúc na zem .

Čakala som to . Ale dúfala som že sa to nestane . Podlomili sa mi nohy a ja som padla do nemnoty.

S trhnutím som otvorila oči . Na tvári ma hrialo teplo sálajúce z ohňa . Okamžite sa postavím ale zistím že moje ruky sú zviazané k sebe . Moja zranená ruka ja obviazaná . Vzhliadnem . Oproti mne na zemi pri ohni sedí môj lapač. „Sadni si. Nič zlé ti nehrozí" ostávam stáť „Preto mám zviazané ruky ?" zdvihnem obočie v uštipačnej otázke . Jedným ladním pohybom sa vyšvyhne na nohy a obíde oheň . Vytiahne malý lovecký nôž a prereže lano ktorým ma zviazal . Premnem si zápästia a pomasírujem stuhnuté svaly .

„Ako si ma našiel " neodpovedá a presunie sa na svoje pôvodne miesto . Očami mi naznačí aby som si sadla . Pomaly si sadám ale tak aby som mohla okamžite v prípade núdze vyskočiť a utekať . Na perách mu zahrá úsmev . „Som tu len ja " podotkne „Hneď sa cítim istejšie " seknem . „Kde sú ostatný ?" dodám po chyvíli . „Naspäť pri pánovi . Hádam si si nemyslela že sa za tebou budú naháňať ? Na to majú nás lapačov . Boli sme vycvičený a narodili sme sa tak aby sme vás lovili " to ma zarazí . Vždy som si myslela že lapači boli len hlúpe decká ktoré sa dali na hlúpu vec . Narodili sa tak ? „Ako to myslíš ? Že ste sa tak narodili ?" dodám

Pokrúti hlavou . „Lapačmi sme už od nepamäti boli sme stvorený na to aby sme lapali stvorenia ako ty " zarazím sa . Nervózne sa zamejem „Myslím že ti nerozumiem . Stvorenia ?" nadvihne obočie „Viem to , cítim to nemusíš to skrývať " „ Skrývať čo? Netuším čo to tu pletieš za nezmysli " poviem nazlostene. Pozrie na mňa neveriacky . „Ty to nevieš ?" Opýta sa . „Sám si povedal že som obyčajná . Či si to nepamätáš ? "Niekto ako ty by to nemohol mať " " naznačím vo vzduchu a zopakujem jeho slová. Zavrčí . Môj výsmech sa mu nepáči . „Viem čo som povedal. Mýlil som sa . Ale potom čo sa ti Vedma dostala do hlavy priamo to s teba kričí . Je ľahké nasledovať ťa . Nechávaš výraznú stopu . " podotkne „Si si istý že tá stopa nebola krv čo som za sebou zanechávala? " pridusene sa zasmeje . „Som si istý že tá to nebola i keď nabudúce si to obviaž." ukáže prstom na moju obviazanú ruku „Ďakujem , žiadne nabudúce nebude "
Odfrkne „Súhlasím " nebudem klamať a rovno poviem že ma to prekvapilo . Ani nad tým nezaváhal . Pozera sa mi priamo do oči a ja zase do tých jeho . „Nemal som povedať Vedme že si ťa nenárokujem mrzí ma to " povie zo smutnými očami . Čo to na mňa hrá?

Povzdychnem si . „Čo to vôbec znamená ? " šepnem . Pozrie mi priamo do očí „ V tomto svete si naozaj stratená " podotkne . Usadím sa viac pohodlnejšie . „Čo to znamená? " trvám na svojej otázke . Ošije sa . Vidím že váha či mi to povedať alebo nie . Chcem znova položiť svoju otázku keď to vychŕli „Sme zviazaný " zažmurkám . Môj tupý výraz tváre asi hovorí za všetko keď začne vysvetľovať „ Ale nie tak ako si myslíš " ver tomu chlapče nemyslím si nič . Totálne zatmenie „Nie romanticky" povie už tichšie ako keby tam bol osteň ľútosti . Ani stopa po tom lapačovi akým bol u Pána chladný ,odmeraný , hrubý . „Doobre , pekne po poriadku. Sme zviazaný niečim ... ale nie romanticky takže to medzi nami nikdy ani nevznikne áno ?" prikývne hlavou . „Sme zviazaný čím teda ?" zablysne sa mu v očiach . „Myslel som si to od prvej chvíle čo som sa ťa dotkol len som si nebol istý . To zvláštne mravenčenie , pocit radosti bolo to take správne sa ťa dotknúť . A potom sa to spýtala a ja som vnútorne spanikáril tak som to poprel . Poprel som teba . Mrzí ma to " zjihnem „Ale poprel si čo ?"

„Amica" žmurknem „Prosím ? " upieram na neho pohľad „Nestáva sa to často že lapač nájde svoju Amicu . Si priateľka mojej duše . Ako som ja tvojej " prednesie to z vážnou tvárou „Takže  preto to mravenčenie ? Moja duša je priateľka tvojej duše ? " prikývne . Tomu sa mi nechce veriť „ Takže si moja Amica tiež ?" Zasmeje sa hlboko a neprestáva „Čo je ?!" Neprestáva sa smiať . Urazene si založím ruky na hrudi . „Už si sa dosmial?" utrie si slzu z pod oka . „Som rada že aspoň jednému z nás je tu veselo " zažmurká „ Prepáč , Amica si ty ja som tvoj Amator" už chápem dôvod jeho smiechu . Vyplazim na neho jazyk . V jeho spoločnosti sa cítim v bezpečí . Niečo na tom zviazaní bude.

„Čo to pre nás znamená ?" chystá sa mi odpovedať keď započujeme zavýjanie psov . Okamžite sa obaja postavíme na nohy „Povedal si že šli naspäť k pánovi !" strelím po ňom nahnevaný pohľad „Aj šli . Erik ! " začne rýchlo hasiť oheň svojou bundov „Erik čo ?" opýtam sa zatiaľ čo mu pomáham hasiť oheň . „ Nechcel mi prenechať tvoj lov . Ale naposledú chvíľu to vzdal aspoň tak som si to myslel " schmatne ma za zdravú ruku a vnorýme sa do tmavého lesa . „Prečo ti to neprenechal? Už si ma predsa raz priviedol " poviem medzi prerývanými nádychmi „ Vie o našom spojení . Neverí mi . Na jeho mieste by som mi tiež neveril " podkýnam sa o korene stromov a kameňe zahrabané v starom lístí. Premkne ma hrôza „Čo sa stane keď nás chytí ?" Stisne mi ruku . „Nenecháme sa chytiť "

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
💆🏻‍♀️Týždeň a leto môže oficiálne začať 😁