Revenge

Revenge 7- Útek

Otvorila som oči a vystrelila do sedu, aby som sa mohla nadýchnuť... teda ja som dýchala, len sa mi zdal zlý sen.

„Už je dobre!“ objavil sa pri mne otec. V rukách a po celom tele som mala rôzne hadičky a káble, ktoré kontrolovali životné funkcie.

„Čo sa stalo?“ pozrela som na neho.

„Musela si dostať šmyk... aspoň podľa toho čo povedal dotyční, ktorý ti zavolal záchranku a vytiahol ťa z auta,“ vysvetlil mi.

„Šmyk?“ neveriacky som na neho pozrela.

„Áno!“ prikývol.

Som si sto percentne istá, že žiaden šmyk som nedostala... no nechcela som otca strašiť.

„Čo mi je?“ spýtala som sa.

„Menší otras mozgu, zlomená ruka a pár zlomených rebier. Som rád, že používaš bezpečnostné pásy!“ skonštatoval na záver.

„Ako dlho som bola mimo?“ znela ďalšia moja otázka.

„Pár hodín... na noc si ťa nechajú na pozorovanie a zajtra ťa pustia!“

„Fajn! Vravel si to niekomu?“

„Zatiaľ nie! Z práce som utekal rovno sem... ani Setovi som nestihol zavolať,“ zamračil sa nad svojimi slovami. Určite si za to chcel vynadať, že mu nedal vedieť.

„Tak to ani nikomu nehovor! Nepotrebujem, aby mi sem niekto nabehol a hlavne nie Set!“

Áno bola som na svojho brata stále nahnevaná a dlho ešte aj budem.

„Prečo?“ nechápavo na mňa pozrel.

„Len rešpektuj to o čo som ťa poprosila!“

„Summer... pozri! Hrajem s tebou celú túto maškarádu a ver, že ma to nebaví! Tak buď aspoň na toľko férová a povedz mi čo sa stalo?!“ zvýšil na mňa hlas.

„NIE!“ povedala som rázne.

„Tak sa priprav na to, že všetci budú vedieť, že Summer Law je späť!“

„Prišiel si o dcéru pred štyrmi rokmi a prídeš o ňu znovu! Nenúť ma k tomu čo som chcela urobiť, už predtým! Ja mám aspoň toľko snahy otec, že sa snažím nájsť vraha mojej mamy ako aj človeka, ktorý ma zničil! Ty si nebol ten kto ma chcel chrániť! Ty si nebol ten kto hľadal vinníkov! Ty si nebol ten, kto prišiel o život!“ začala som po ňom kričať a plakať zároveň.

Boli to tvrdé slová, ale veľmi dobre viem ako sa pred štyrmi rokmi k tomuto postavil otec. Na jeho tvári sa zjavila bolesť... bez slova sa postavil a odišiel. Čo iné som mohla čakať... mala som chuť za ním zakričať ospravedlnenie. Lenže ja sa neospravedlňujem... nikto... naozaj nikto nevie akú nenávisť a bolesť v sebe nosím. Ako som sa s tým musela, kvôli okoliu vysporiadať. Cítila som v sebe presne tú úzkosť ako pred štyrmi rokmi. Otec zopakoval presne ten istý odchod, ale vtedy tu ostala mama, ktorá opakovala tíšivé slová ako aj to, že to tak nenechá. Nenechala a kvôli mne je teraz mŕtva. Z očí mi tiekli slzy, ktoré som nevedela zastaviť. Nie... nebudem tu, už ani minútu. Po odpájala som všetky hadičky a vstala z postele. Keďže všetko začalo pípať do izby vbehla sestrička, ktorá zarazene ostala stáť na mieste.

„Slečna Law, ale to nemôžete!“

„Ale môžem... nebudem tu, už ani minútu... pokojne pripravte papiere, že na vlastnú zodpovednosť odchádzam!“

„Váš otec, ale...“

„Nepočuli ste ma!“ skríkla som po nej, až ňou myklo.

„Vyprosím si takéto správanie!“ nedala sa.