Revenge

Revenge 11- Pravda

Po prečítaní tohto odkazu som sa zasunula popri skrinke dolu. Sedela som a nepríčetne pozerala na odkaz. On bol tu... bol v mojej izbe, keď som spala práve vo chvíli, kedy sa mi v hlave prehrávala tá spomienka. Nikdy nedošla, až do štádia ako teraz. Nikdy sa v nej nezjavil muž, ktorý mi šepkal do ucha či som v poriadku a potom sa začal smiať, ako keby bol blázon. Mala som aspoň jasno v tom, že reči o tom, že tam boli piati ľudia nie je pravdivá. Človek, ktorého hľadám je blízko... vie o mne no ja ho i napriek všetkému nevidím. Zodvihla som sa zo zeme a vyšla preč z izby.

„ Si v poriadku?“ spýtal sa otec, ktorý pripravoval večeru.

„Vadilo by ti, keby u mňa prespal Niall?“ spýtala som sa.

„On...“

„Vie kto som a pokiaľ sa pýtaš či je môj priateľ, tak niečo také,“ pokývala som hlavou.

„Dobre... ale dúfam, že...“

„Pre Boha otec! Čo si to o mne myslíš,“ zamračila som sa no napokon sme sa obaja zasmiali.

„Páni, už dlho som nepočul tvoj smiech sestrička,“ zjavil sa v kuchyni Set.

Toho som, ale i naďalej ignorovala a radšej som vytočila Niallovo číslo.

„Prosím?“ povedal zaspato.

„Asi som ťa zobudila, čo?“ zasmiala som sa.

„Ty môžeš hocikedy! Deje sa niečo?“ spýtal sa starostlivo.

„Ehm... nemohol by si prísť ku mne?“

„Teraz?“ prekvapenie v jeho hlase sa nedalo prepočuť.

„Chcem, aby si tu so mnou ostal, až do rána,“ aspoň, že tu nie je inak by videl ako sa červenám.

„O chvíľu som tam!“ s týmito slovami zložil.

„To, aby som zavolal Sarah a spravíme si filmový večer. Čo na to povieš?“

Set sa nevzdával aspoň niečo sme mali spoločné... vytrvalosť.

„So svojou Sarah si rob čo chceš, no mňa do toho neťahaj!“

„Sum?“ ozval sa otec.

„Áno?“ pozrela som na neho.

„Buď rozumná, nemôžeš sa na neho hnevať večne. Je to tvoj brat,“ snažil sa ma presvedčiť.

„Môj brat by mi neklamal a nezatajil to, že chodí s mojou kamarátkou,“ šepla som.

„Koľko krát mi to ešte pripomenieš! Ty tiež nie si úprimná!“ zakričal na mňa.

„No aspoň som pred tebou nič netajila! A daj mi láskavo pokoj! Všetci mi dajte pokoj!“ začala som kričať aj ja a nemala som málo k tomu, aby som sa pred nimi rozplakala. Bola som rada, keď sa pri dverách ozval zvonček a ja som mohla odísť.

Niallovi som vpadla rovno do náruče. Ostal zaskočení no i napriek tomu mi objatie opätoval a silno si ma k sebe privinul.

„Všetko bude v poriadku,“ šepkal a hladil ma po chrbte.

„Pokiaľ ostanem tu... nikdy nič nebude v poriadku,“ pozrela som mu do očí.

„Už len niekoľko mesiacov a končíme. Potom môžeme odísť, kam len chceš,“ usmial sa.

Bolo príjemné počuť od človeka, ktorého ste síce mali radi už dobrých pár rokov a je vašim priateľom len niekoľko hodín, že plánuje ostať s vami aj po skončení školy. Chytila som ho za ruku a spoločne sme vyšli do mojej izby. Sadol si na postel a pozeral sa všade na okolo. Podišla som k nemu a podala mu odkaz, ktorý som mala prilepení na zrkadle. Pozorne si ho prečítal a zamračil sa.