Revenge

Revenge 8- Tajomný

Keď odbilo desať hodín na stanici zastavil vlak z Dublinu z ktorého vystúpila Summer.

„Ahoj!“ usmiala sa. Na hlave mala prelepenú ranu a na ruke sadru...

„Pane Bože!“ šepol som.

„Boh nie som, ale volám sa Emily!“ zasmiala sa.

„Kde si bola?“ nedalo mi neopýtať sa.

„Mimo Írska!“ bola stručná a viac mi neprezradila.

„Kam chceš teraz ísť?“ spýtal som sa.

„Domov!“

„Fajn!“ vybrali sme sa smerom k môjmu autu, keď mi zazvonil telefón.

„Áno mami?“

„Otec je v nemocnici... spadol zo schodov!“

„Hneď som tam!“ mobil som vhodil do vrecka a pridal do kroku.

„Čo sa stalo?“ dobehla ma Sum.

„Otec je v nemocnici... vraj spadol zo schodov! Odveziem ťa domov a...“

„Nie pôjdem s tebou!“ prerušila ma. Nasadli sme do auta a najrýchlejšie ako sa dalo som sa dostal do nemocnice. Na recepcii nás odkázali na tretie poschodie. Bola tam už mama a aj starší brat Greg.

„Ahoj Emily!“ pozdravila ju moja mama.

„Zdravím!“ pousmiala sa. Mame ešte stál nedošlo, že Emily a Summer sú jedna a tá istá osoba.

„Ako na tom je?“ spýtam sa.

„Je na operačke... viac nevieme!“ pokrúti hlavou brat. Sadneme si na stoličky a spoločne čakáme čo bude ďalej. Summer sa začne prechádzať hore dole a popri tom ťuká niečo do mobilu. Nedá mi to a idem k nej.

„Nemyslím si, že to bola nehoda!“

„Čo myslíš?“ zastaví sa a pozrie na mňa.

„Otca! Jeho som poprosil, aby mi zaistil tu nahrávku... podľa hlasu by sme možno spoznali kto to je!“ vysvetlil som jej.

„Niečo mi hovoril, keď ma vytiahol z auta... všetko je, ale príliš rozmazané a nedokážem si to vybaviť. Nechcel ma zabiť, len ma chcel varovať. Niall, už nikto ďalší do tohto nesmie byť zapletení... nechcem mať na svedomí niekoho smrť!“ vystrašene na mňa pozrela.

„Bojím sa o teba!“ pritiahol som si ju do náručia.

„Už nikto ďalší do toho nesmie byť zapletení!“ šepla.

Okolo nás práve prechádzala sestrička, ktorá sa zamračila na Summer.

„Už zase?“ spýtala sa.

„Ach nie!“ sklonila Sum hlavu.

Nechápal som o čo tu ide a čakal dokým mi to vysvetlí.

„Nebojte dnes tu nie som ako pacient!“

„Chvála Bohu!“ s týmito slovami odišla.

„Ehm?“ zamračil som sa.

„Povedzme, že som nebola dobrý pacient!“ mykla ramenami a viac mi nepovedala.

„Mal by som ťa odviesť domov... musíš byť po tej ceste unavená. A tvoj otec bude rád, že ťa vidí živú a zdravú,“ pousmejem sa.

„Pôjdem taxíkom... nerob si starosti. Teraz ťa potrebuje tvoja rodina, ver že viem o čom hovorím,“ šepne.

„Neviem či by som ťa mal nechať ísť v noci samú a taxíkom,“ pokrútil som hlavou.

„Akonáhle prídem domov, tak ti napíšem sľubujem!“ s týmito slovami ma objíme a odíde.