Revenge

Revenge 17- Hádka

Sedela som na tribúne a pozorovala ako Niall hraje futbal. Zakaždým, keď strelil gól sa ku mne otočil a poslal mi vzdušnú pusu. Bolo to od neho milé.

„Myslel som, že ťa tu nájdem!“ zasmial sa mne známy hlas. Prekvapene sa na neho otočím, aby som sa presvedčila či to je on.

„Čo tu robíš?“

„Nejaká dobrá duša za mňa zaplatila kauciu a rozhodol som sa, že si prídem po odpovede,“ zasmial sa, ale nebolo to úprimné.

„Neviem čo by som ti, už len ja mohla ponúknuť,“ pokrútila som hlavou.

„Nehraj sa na hlúpu Emily! Chceš, aby každý vedel kto naozaj si?!“ zvýšil na mňa hlas.

„Myslíš si, že ti budú veriť?“ spýtam sa ho.

„Poistil som sa! Vieš je pravda, že som sa zmenil, už ľuďom tak hlúpo neverím ako predtým... mala by si o tom niečo vedieť Law! Tiež by si si na to mala dávať pozor! Pre svoje odpovede si ešte prídem... tak zatiaľ!“ uškrnul sa a zmizol preč. Otočila som sa smerom k ihrisku a videla som dôvod prečo sa tak vyparil. Niall, už bol na schodoch a rýchlo ku mne dobehol.

„Si v poriadku?“ chytil ma za hlavu a začal si ma prezerať.

„Prečo by som nemala byť?“ zamračila som sa.

„Bol to Eric Smith!“ povedal mi ako keby som nevedela.

„Neublížil by mi!“

„Nedá sa mu veriť!“ nahnevane na mňa pozrel.

„A komu sa dá!“ skríkla som a postavila sa.

„Mne! Sľúbil som ti, že ťa ochránim a to aj robím!“ chytil ma za ruku.

Teraz alebo nikdy.

„Minulý týždeň som za ním bola!“

„Čože?!“ prekvapene na mňa pozrel.

„Musela som... chcela som odpovede Niall a tie mi ty nevieš dať!“ pokrútila som hlavou.

„Ty si tam išla aj napriek tomu, že si mi sľúbila, že tam nepôjdeš?!“ zvýšil svoj hlas.

„Musela som!“

Pustil moju ruku a odstúpil odo mňa.

„Ako ti mám byť oporou? Ako ťa mám dočerta chrániť? Keď nedodržíš jedinú vec, ktorú som po tebe chcel!“ skríkol.

„Nekrič po mne,“ šepla som.

„Nekrič? Fajn!“ otočil sa a išiel preč z tribúny.

„Niall?“ zakričala som za ním no on sa ani len neotočil.

Po líci mi stiekla slza... zobrala som tašku a odišla som k autu. Tašku som hodila na zadné sedadlo a kľúče som strčila do zapaľovania... chcela som byť doma čo najskôr a ľahnúť si do postele. Keby tu bola mama určite by mi poradila čo robiť, keď sa na vás naštve priateľ a k tomu na vás aj nakričí. Je to pre mňa nové. Doma som bola v priebehu niekoľkých minút.

„Ty si, už doma?“ prekvapene na mňa pozrel otec vedľa, ktorého sedela Niallova mama.

„Čo sa deje?“ spýtal sa hneď za tým, keď si všimol moju uplakanú tvár.

Pokrútila som hlavou a vybehla do svojej izby, ktorú som aj zamkla. Nechcem, aby sa ma ktokoľvek na čokoľvek vypytoval. Potrebujem si utriediť svoje myšlienky sama, bez názorov ostatných. Zotrela som si slzy a pozrela na strop po, ktorom liezol pavúk... vážne? Veď som v sobotu vypratala celú izbu! Darmo sa snažíš zmeniť myšlienky z Nialla na pavúka... musíš si ujasniť čo sa deje! Ozvalo sa moje svedomie. Nebudem sa mu ospravedlňovať za niečo čo mi pomohlo uvedomiť si určité veci... viem, že som porušila sľub a nie som na to hrdá... no nevrátila som sa preto, aby som nechala nezodpovedané otázky...