S Taem sme stáli pri zábradlí s tým, že sme mali prepletené prsty. Boli sme na najvyššom poschodí, takže výhľad na mesto pod nami bol úžasný.
Premýšľal som, nad čím asi premýšľa Tae. Páčilo sa mu to? Alebo len skúšal?
Zrazu sa mi zatočila hlava a zahmlelo pred očami. Cítil som len stlmenie nárazu.
---
Okolo boli svetlá, modré, červené, biele.
"Jimin, Jimin, Jiminie, Chim, Baby, Park Jimin" ozývalo sa viac hlasne.
Ticho
---
Nadomnou sa mihali biele svetlá. Bolo ich veľa. Mal som pocit beztiaže, akoby som sa pohyboval bez toho, aby som musel preto niečo urobiť. Nechal som svoje telo napospas osudu.
Tma
---
-"píp-píp-píp-"
Počul som pípanie a halsy.
Chcel som otvoriť oči, ale moje viečka boli ťažké. Nechal som ich tak. Za počúval som sa do okolia.
"Bože, je to moja vina, mal som to riešiť skorej, aj keď si to neželal. Chalani, čo budem bez neho robiť?"
Tento hlas patril Taemu. Cítil som teplo a pohyb na mojej dlani. Pohyb sa zvyšoval, vážnosťou jeho rozprávania. Usúdil som, že ma drží za ruku Taehyung.
Chcel som mu povedať, že už ho vnimam, že nemusí byť smutný, že sa za chvíľku preberiem. A že ho ľúbim.
"Zajtra odchádzame do Seoulu, je mi jedno čo na to povedia ostatní. Armys to pochopia." vravel Joon, zdalo sa že telefonoval.
"Och, Jiminie, pamätáte ako som mu vždy závidel vyšportovanú postavu. Bol som moc namyslený na to aby som mu to povedal. Je tak zlatý. Zároveň chudý a silný." tieto Kookove slová ma potešili.
"Čo sa mu stalo?" niekto v behol do miestnosti. Myslím že môj manažér.
"Tae bol pri tom." Povedal Hobi.
Počul som vzlyky. Neplač Tae. Ale on neprestával.
"Boli sme spolu na balkóne, a on zrazu spadol na zem. Len tak, jeho telíčko sa zvalilo. Nevedel som mu pomôcť. Zo zadu z hlavy sa mu pustila krv keďže padol na kachlice. Mal som byť pohotový. Ja som-- neve- nevedel som čo mám robiť. Ja. On tam len tak ležal. Kľakol som si nad neho a kričal som nech sa zobudí, nech vztane kurva ale on len ležal. " Tae sa vtedy zlomil. Začal hystericky plakať.
--------------------
~telwi
