Tae sa postavil z postele a pozeral na mňa. Rýchlo som si mikinu stiahol späť aby už nevidel moje tlsté brucho.
Stále na mňa pozeral. Tak akoby bol zhrozený. To som až tak tučný. Bože prečo.
Prepadla ma panika.Videl ma. Moje telo. Moje škaredé telo. Čo ak sa už so mnou nebude chcieť baviť?! Čo ak už sa nikdy nebudeme spolu smiať?
Z očí sa mi pustili slzy. Nechcel som ho stratiť. Mal som ho rád. Cítil som sa zle. Som odporný. Nechutný. Škaredý.
So slzami v očiach som sa pozrel do Taeho očí. Boli vytreštné.
Začal som vážne plakať. Slzy mi tiekli ako prúdy vody po oknách v autobusoch keď veľa prší a z môjho krku sa drali vzliky von.
Skryl som si tvár do dlaní. Nechcem aby ma videl na dne. Nechcem aby si myslel, že nezvládam svoj život.
Tae ku mne na moje počudovanie pribehol. Zdvihol ma z postele a zobral si ma do objatia. Cítil som ako sa trasie. Svoju tvár som mu zaboril do hrude. Cítil som z neho bezpečie.
Vzlykal som mu do hrude a máčal tričko slzami. Tae mal ruky na mojom chrbte a hovoril niečo v zmysle.
"Shhhhhh to bude dobré Chim. Neplač. No tak Jiminie hyung."
Povedal, že to bude dobré. Myslí si, že som tučný a že keď schudnem bude to dobré. Môžem to zmeniť. Áno. Musím pokračovať. Nesmiem sklamať Taeho.
--------------
Pre mňa, smutná časť. Anorektici počujú v slovách ostatných to, čo chce počuť ich choroba. Nepremýšľaju nad dôsledkami. Veria, že keď schudnú budú sa mať lepšie a budú krajší z pohľadu druhých. Pravdou je, že to robia len pre svoju psychiku. A len pre seba.
~telwi
