Z nemocnice ma večer pustili s tým, že mi doporučili psychológa. Nechcel som k nemu chodiť. Predsa to zvládnem aj sám, mám Taeho.
Chalani však trvali na tom, že musím. K tomu budem mať vlastného človeka zo staffu ktorý bude dozerať na to, ako pravidelne a čo jem. Katastrofa.
Teraz sedím v našom aute pre desať ľudí a veziem sa smer Seoul. Bighit rozhodol, že zrušíme vystupovanie, vzhľadom na môj zdravotný stav.
Bolo mi to ľúto. Musel som to oznámiť Armys za celú skupinu a nemal som iné odôvodnenie ako, že sa necítim dobre a som slabý. V skutočnosti som ich sklamal všetky, len preto, lebo som sprostý. Tae bol našťastie za kamerou keď som natáčal vlive a oznamoval som im to, takže aspoň nejaká podpora.
Pozrel som sa vedľa seba. Na neho. Sedel tam a spal. Sadol si vedľa mňa aj keď mal veľa priestoru na spánok o sedadlo pred nami. Odkedy ma pustili z nemocnice bol stále somnou. Páčilo sa mi to, ale videl som, že chalani si to všímajú tiež.
Musím Taeho na to upozorniť. Dúfam, že sa nenaštve.
Otvoril pomaly oči. Keď zbadal môj pohľad na jeho perách usmial sa. Možno je to zvláštne, ale od bozku v nemocnici sme sa pobozkali len raz. Nesťažoval som sa. Ak mu to vyhovuje, bude aj mne.
---------------
Ahojte, po dlhej dobe premýšľania som sa rozhodla v príbehu pokračovať, ale nemám ho predpísaný dopredu. Mali by vychádzať časti každé dva dni. Cez víkend sa pokúsim zapracovať.
Samozrejme ďakujem, za každý vote a vlastne celkovo, za čítanie príbehu. ❤️
~telwi
