Úryvky z príbehov,ktoré nikdy nedopíšem

5.

Prechádzal sa po chodbe, akoby mu patrila celá škola. Po bokoch vedľa neho stáli jeho najvernejší kamoši. Akoby som ho opísala? Drahé hodinky, značkové oblečenie, peniaze, výborné známky, športová postava a namyslenosť. Každý študent v tejto škole si to myslí, ale nedáva to najavo. Ja však poznám pravdu.

Pravda. Občas bolestivá, občas potrebná. Čakala som všetko, keď som za ním prišla. Mal totiž u seba môj zošit zo slovenčiny. Odpisoval si poznámky, lebo chýbal. Čudovala som sa, kde ho mám. Moja spolužiačka mi povedala, že si ho zobral. Potrebovala som sa z neho učiť.

Keď som však prišla k nemu, uvidela som jeho pravé ja.

Otvorila mi jeho mama. Dlhovláska so štíhlym telom a s kilom mejkapu na tvári. Vyžarovala z nej charizma, zároveň aj zlomyseľnosť.

„Poď ďalej, Erik je hore v izbe." povedala znudeným hlasom.

„Ďakujem." povedala som.

Dom bol zariadený jednoducho. Vyšla som po drevených schodoch. Hneď som vedela, ktorá je jeho izba. Bolo z nej počuť hlasnú hudbu, akú počúval aj v škole so svojimi poskokmi. Pomaly som sa presunula k dverám a zaklopala som. S napätím som čakala, čo sa bude diať ďalej.

Nikto mi neodpovedal. Otvorila som dvere. Netušila som, čo tam však uvidím.

Bol tam. Sedel na posteli a prezeral si nejaký album. Jeho kovové oči boli zaplnené slzami, ktoré pomaly padali z jeho líc na fotky.

„Prečo? Prečo si nás opustil?" šepkal.

Pomaly som zatvárala dvere. Zrazu zdvihol zrak a všimol si ma.

„Prepáč, ja...Klopala som. Prišla som si pre zošit a..."

Moja odpoveď zanikla vo vzduchu. Priskočil ku mne. Strčil ma k stene a ruku pritom držal na mojom krku. Cítila som, ako mi pomaly dochádza vzduch.

„O tomto nikomu zo školy ani necekneš, rozumieš?!" zreval na mňa.

Meravo som naňho pozrela. Začala sa mi krútiť hlava.

„Odpovedz!" kričal.

„Rozumiem," vyjachtala som so slzami v očiach.

Ešte chvíľu mi hľadel do modro – zelených očí. Pustil mi krk a ja som sa rozkašľala. Stále som sa spamätávala zo šoku.

„Vypadni," precedil pomedzi zuby.

Chytil ma surovo za ruku a vyhodil ma zo svojej izby. Skončila som na zemi ako placka. Všetko ma bolelo. Do očí sa mi znova tlačili slzy.

„Tu máš ten skurvený zošit!" zakričal, hodil po mne zošit a zabuchol dvere.

Domov som bežala. Vo svojej posteli som celú noc preplakala. Nevedela som, čo si mám myslieť.

Svet nie je vždy taký, akým sa zdá byť. Ľudia tiež nie. Skrývajú sa pred sebou a pred svetom. Neukazujú svoje pravé ja. Ukazujú nám len svoju perfektnú masku.